Áno, pravdu majú všetky a všetci tí, ktorí tvrdia, že náš štátny i samosprávne rozpočty by u takého Winstona Churchila neprešli. Keď počas II. svetovej vojny videl v britskom rozpočte sumu výdavkov na armádu a zbrane a nulu pre kultúru, opýtal sa sarkasticky: A o čo bojujeme v tejto vojne?
Ešte stále sme nepresvedčili väčšinu spoločnosti, ani po 30.rokochslobodného a samostatného štátu, že najdrahším výdavkov pre každú modernú spoločnosť a v každej etape modernizácie je ignorovanie vlastných tvorivých mozgov, vlastnej kultúrnej, teda vedeckej, umeleckej, architektonickej, vzdelávacej, teologickej a atď. elity. Pretože bez nich môžeme dosiahnuť rast HDP prijatím ekonomických reforiem, znížiť nezamestnanosť vytvorením umelých stavebných firiem, pritiahnuť zahraničné investície rôznymi stimulmi – (tie našu kultúru nepoznajú a nepotrebujú, tie si zo ziskov budú doma financovať svoju) – ale rozhodne nedosiahneme komplexný civilizačný rozvoj nielen našej krojovanej Slovače, ale celého územia Slovenskej republiky.
Pre pochopenie zásadnej úlohy kultúry v štáte a s ňou spojenej kvality našej národnej identity bola a dodnes je dôležitá základná legenda, ako sa dnes moderne hovorí národnej narácii, tá epická farebná, alebo lyrická rozprávka o tom, kto vlastne sme, aká je naša úloha v Európe a čo znamenáme v 21.storočí. Pre Slovákov sa až do roku 1918 stali literáti, básnici, umelci, teda často v zahraničí vzdelaná, ako sa voľakedy hovorilo študovaná, mestská elita tvorcami, kreatívcami a nositeľmi vymýšľaných národných tradícií, ako sa na romantikov v 19.storočí všade v Európe patrilo. Pred vyše 170. rokmi v ich hlavách vznikli mýty, ktorými dodnes sýtime hlavičky našich detí v školách a opakujeme ich do nemoty v politických kampaniach aj napriek mnohým výzvam elitných historikov, ktorí nás už dlhšie nabádajú ku kritickej analýze národných rozprávok a z nich plynúcich predsudkov.
Aj v 21.storočí stále učíme, opakujeme ďalším generáciám, že najväčší úder proti nášmu národu v období maďarizácie smeroval najmä na školstvo. Školy nám Budapešť zatvárala, to je pravda, ale cez to všetko v maďarizovaných školách vyrástla slovenská inteligencia, ktorá nás priviedla do 20.storočia v podobe moderného národa s vlastným jazykom a kultúrou. Hlavnú úlohu v tom zohralo napojenie slovenskej elity na európsku kultúru, vzdelanie, ich schopnosť kriticky myslieť, ktorého dôsledky sa ukázali počas I. svetovej vojny a bezprostredne po nej. Túto skúšku sme pri všetkej kritičnosti zvládli.
Medzivojnová modernizácia v nových podmienkach československého štátu kládla slovenskej elite nové otázky, ako budeme interpretovať svet a jeho nové problémy zbavení v Československu strachu z celkovej eliminácie. Kultúra dostala vo všetkých nových štátoch Strednej Európy, týchto „pigmejoch Európy“ ako sa hovorilo v Západnej Európe, výnimočnú úlohu pri výchove a vzdelávaní obyvateľov pre budúcnosť a o zdrojoch modernity, bez ktorej by rozvoj technológií a administrácii nebol možný bez ohľadu na to, že od druhej polovice tridsiatych rokov Hitler propagoval myšlienku dočasnosti podoby Strednej Európy po versaillskom usporiadaní. Už dávno sa pripravoval na nové zjednotenie Európy, tentoraz v hnedej farbe. Našťastie naša elita, ktorá vyrástla v demokratickej atmosfére Československa, vojenská i tá kultúrna, nestratila ostražitosť a pomocou Slovenského národného povstania nás zaradila medzi víťazov II. svetovej vojny. Dodnes si zaslúži našu úctu a spomienky.
Roky po štyridsiatom ôsmom nám do veľkej miery zasvinili pamäť národa. Roky sme boli v policajnom štáte v kultúre donútení prisahať na takzvaný socialistický realizmus, v ktorom vznikali nové socialistické mýty a legendy formou a rodom z Východnej Európy, čo bol nový smer, ktorý nikdy predtým naše elity neovplyvňoval. Totalitné praktiky za pár rokov zničili veľkú časť vzdelanej elity nášho národa a ešte sme sa tým chválili. Do roku 1990 sme vstúpili ekonomicky, vojensky i kultúrne znovu zdecimovaní a dosiaľ sa nám nepodarilo vyhodiť z našej národnej pamäte, z predsudkov, ktoré sa po dve generácie zahniezdili v hlavách obyvateľov Slovenska, falošné mýty a rozprávky ruskej proveniencie. A nie všetky boli také naivné ako rozprávka o Mrázikovi.
V období mečiarizmu, od roku 1994 sme zase podstúpili snahu úplne vymeniť elity, boli sme pomocou slovenských voličiek a voličov zbavení aj skutočných politických lídrov, ale pár rokov bez strachu v časoch „perestrojky“ z Moskvy a troch rokov slobodného Československa umožnili vytvorenie silnej občianskej spoločnosti, teda tej časti každého slobodného národa, ktorej sa komunisti vždy najviac obávali. To vzdelaní a vo svete orientovaní ľudia vedeli zodpovedať na otázky obyvateľov, hlboko analyzujúc občianske problémy bez toho, aby tým siahali po politickej moci. Osvetovými iniciatívami si budovali kapitál dôvery aj tým, že spolupracovníkov a ľudí okolo zaštepili odolnou baktériou pocitu zodpovednosti za osud Slovenska bez toho, aby svoje postoje zviazali s nejakou ideológiou, okrem jasného pocitu prináležitosti do slobodného západného sveta. Podporovali rast spoločenskej dynamiky, ujali sa mladej generácie, šíriac svoje vedomosti, fakty a osobnú angažovanosť ako vhodný príklad pre ňu. Títo elitní ľudia nás zachránili pred strašným geopolitickým osudom, ktorý nás hrozil uväzniť vo východnom svete, alebo tzv. „ruskom mire“.
V posledných mesiacoch po pandémii sa v našom štáte nachádzame vo viditeľnom vnútornom kultúrnom konflikte. Tentokrát bez cudzieho tlaku zvonku, na ktorý by sme sa mohli vyhovárať tak, ako sme sa vyhovárali na Maďarov, Čechov, komunistov, zlý osud. Všetko nasvedčuje tomu, že ani dnes nie sme schopní/é rozobrať na jednotlivé činitele tento konflikt, aby sme sa pokojnejšie, bez obvyklého bezplodného nariekania a schematického myslenia mohli jednotlivými problémami zaoberať, lebo inak strácame schopnosť formulovania nových príbehov, ktoré by nás spájali a koncentrovali by našu pozornosť na dôležitú budúcnosť. Nečudo, že sa Slovensko pre nás samých stáva infantilnou krajinou s infantilnými elitami, politickými reprezentantmi a detinským obyvateľstvo. To Slovensko, ktoré je výnimočne úspešnou krajinou, ktorá prešla veľmi komplikovanou tranzíciou a dnes sedí spolu s ostatnými demokratickými vyspelými štátmi za jedným stolom a tým uskutočnila sny mnohých generácií pred nami. Čo s tým?
Zoberme si napríklad národnú naráciu o našej minulosti, o našich dejinách. Ako sa k nim staviame, čo si z nich vyberáme a čo sme nepremyslene zahodili v mene zdôrazňovania, že stavitelia hradov, zámkov a miest boli elitní ne-predkovia a naši predkovia boli výlučne nevzdelaní plebejci, bíreši a bačovia na holiach, ktorí vo voľných chvíľach preskakovali ohne. Mali by sme presvedčiť nás samých, my, ktorí žijeme dnes v našej starobylej krajine a staráme sa o významné európske kultúrne dedičstvo, že tie skutočné historické udalosti sú pre moderne mysliacich občanov Slovenska predsa len zaujímavejšie, než tie staré cenzurované rozprávky so symbolmi, ktoré nevieme už ani rozšifrovať. Naši predchodcovia v monarchii určite nežili nezaujímavé životy v pocite periférie kultúrneho sveta. Žili v niekoľkostoročnom kráľovstve a patrili medzi obyvateľov historickej zeme s kráľovskými mestami, gotickými kostolmi, renesančnými palácmi a nádhernou prírodou. My sme si z toho všetkého vybrali pár dediniek s maľovanými oblôčikmi. Dnešný moderný slovenský národ sa určite nerodil na detvianskych lazoch, ktoré tak zbožňujeme v našej kultúre a ku ktorým sa ideovo utiekame. Naša slovenskosť vznikala v mestách a mestečkách, na farách vzdelaných evanjelických kňazov, v malých šľachtických sídlach severného Slovenska, medzi elitnými mestskými vrstvami. A tam sa rodila aj naša dnešná modernosť, naša európskosť.
Staré mýty nás udržujú vo svete, v priestore, ktorý nie tak celkom poznáme. Okrem pár historikov nevieme, kto a prečo vybudoval tie obrovské hrady, z ktorých sú už len malebné ruiny, tie krásne stredoveké mestá, ktorými sa hrdíme pred turistami, lebo v národnej kultúre žijeme v presvedčení, že nám vlastne nepatria. Že žijeme našu každodennosť v krajine, ktorú sme nestvorili. Ako píše poľský sociológ a historik Rafał Matyja v knihe Miejski grunt, ktorá rozvírila veľké polemiky v susednom Poľsku, „naše myšlienky sú väzňami inej histórie“. História modernizácie, rozvinutého priemyslu, baníctva, finančníctva, kultúry a umenia, ktorú zažívali naši predkovia, je pre nás dodnes cudzia. Nevieme sa zbaviť zvyku pri popisovaní našej súčasnosti neustále používať slovo „zaostalosť“. Akoby sme sa nechceli porovnávať s ostatnými Európanmi ako rovní s rovným. Stratili sme schopnosť vidieť aj iné procesy a fakty ako „ubiedenosť“, „nerozvinutosť“, „neschopnosť“, „úbohosť“ a v krízach sa utiekame k overenej narácii bezmocnej obete. A pritom patríme medzi najbohatšie a bezpečné štáty sveta.
Dnes žijeme inak, ako pred 150. rokmi. Ideové formy, v ktorých myslíme pod vplyvom nových technológii, tovarov a možností sú v príkrom rozpore so starými predstavami a kolorovanými fotografiami o minulosti. Pred dnešnou slovenskou kultúrnou elitou stojí preto veľká úloha. Tak ako ich predchodcovia majú povinnosť nielen napísať, sfilmovať, namaľovať, ale aj presadiť v spoločnosti nové mýty a moderné narácie úspešného národa, ktorý si je vedomý svojej minulosti, ale má predstavu a cieľ, kým chce byť a akú úlohu chce hrať v európskom orchestri. Nemôžeme predsa v 21.storočí len zbierať povypadávané stránky romantických veršov a próz o nehynúcej, ale nenaplnenej romantickej láske, ale svoju pozornosť musíme zamerať na podporu zrodu literatúry, umenia, životného štýlu, aktivít tvorivých elít, politickej pedagogike kultúry, politickej andragogiky, ktorá by zodpovedala našej pozícii v Európe. Tú povestnú pahrebu už nechajme definitívne vychladnúť.
Magdaléna Vášáryová
Projekt Kultúrny kyslík podporil z verejných zdrojov Fond na podporu kultúry ako hlavný partner.
