Vo svojej doktorskej práci, ktorú som práve dokončila, som skúmala a
porovnávala historické mesianistické naratívy národov V4 a všimla
som si, že určité základné motívy sa nečakane vracajú v súčasných
debatách o „národnej identite“. Slová ako vyvolenosť, suverénnosť,
„morálna obnova národa“, „návrat ke kořenům“ sa opakujú aj v
súčasných politických naratívoch. Spolu s návratom antisemitizmu,
antiintelektualizmu a antiliberalizmu ako neoddeliteľných súčastí
nacionalizmu.
Výskum „duchovného počasia“ strednej Európy na prelome 19. a 20.
storočia, mesianistické základy našich foriem politického
nacionalizmu mi okrem nových informácií dali tiež akýsi nadhľad
a zbavil ma paniky zo súčasných reakcií občanov na zmeny, ktoré sa
podľa mnohých na nás valia. Nedokážem dnes odhadnúť, či sú naše
dnešné zmeny väčšie ako tie, ktoré sa „valili! na našich predkov po
storočiach života v stabilných ríšach, po ukončení poddanského
ukotvenia mnohých ľudí, obrovského technologického skoku
a šokujúcich nových foriem umenia. Svetová vojna sa mnohým zdala
ako jediné vhodné riešenie a mnohí sa na ňu tešili.
Keď hovoríme o zmene klímy, obvykle tým dnes myslíme najmä
prírodu – posuny v teplote, v tlaku, v prúdoch, ktoré menia svet
pomaly, ale nevratne. Rovnaký pojem však čím ďalej, tým častejšie
používame aj v politike. Akoby spoločnosť tiež mala svoju atmosféru,
tlaky, svoje sezóny, svoje búrky a obdobia sucha. Áno, zmeny sú tu,
sú nevratné a pre nás je stále dôležité, aby sme zistili, odkiaľ fúka
vietor.
Po posledných voľbách môžeme mať oprávnený pocit, že v českom
priestore nastáva pocit ochladenia. Vzduch zhustol, je menej
priezračný. Mení sa tón, akým sa hovorí na verejnosti, aj jazyk médií sa mení a rozhodne sa zmení štýl politiky aj spôsob, akým budeme
o sebe premýšľať aj my, Vaši susedia. Nie je to ale náhly zlom – skôr
posun, kumulácia postupných zmien. Zdá sa mi, že prestávame
hovoriť o budúcnosti, o lepšom počasí, ktoré nás čaká a dostávame sa
do jesennej melancholickej posadnutosti a nostalgicky spomíname na
časy, „kdy to bylo lepší“ – kedy sme videli jasnejšie hranice, kultúru
pravidiel a v spoločnosti menej rozporov.
Z mojej perspektívy milujúcej priateľky českej spoločnosti pozorujem.
Že aj ona sa nikdy celkom neodstrihla od milovaných mýtických
a mesianistických narácií. Stále v nich hľadáte a ja spolu s Vami, vašu
orientáciu, vaše vektory, a to:
„v Palackého snu o duchovním národě, v Masarykově étosu pravdy, v
disidentské víře v morální řád“.
Každá z týchto narácií, národných rozprávok dnes, mala svoju
kulmináciu i regres. A to, čo dnes hľadáte a nenachádzate v minulosti,
je odpoveď sa otázku, čo vlastne znamená „být dnes dobrým
Čechem“. Ale má dnes takáto otázka vôbec zmysel? Zmena politicko-
kultúrnej klímy nie je len zmenou názorov, ale premenou citového
tónu spoločnosti. Nejde len o to, koho volia tí druhí, ale akým
spôsobom všetci o správe vecí verejných, o politike, uvažujeme – s
akými emóciami, s akým typom dôvery voči sebe či podozreniach.
Slová ako „demokracia“, „Európa“ alebo „humanizmus“ sa unavili,
zdá sa nám. Spolu so vzormi z USA, alebo Británie, ktoré sme predtým
uctievali, to všetko prestalo byť základnými zaklínadlami a stali sa
z prázdne heslá. Vo verejnom priestore sa nám usídlila vlna nedôvery
voči akýmkoľvek predošlým hodnotám, alebo ako pripomenul pán
Halík, cnostiam.
Jan Assmann, profesor egyptológie v Heidelbergu, vo svojich štúdiách
o kultúrnej pamäti upozorňuje, že kolektívna identita nie je utvorená
samotnými dejinami, ale ich rituálnou reinterpretáciou – spôsobom,
akým si budeme o sebe rozprávať. V prostredí V4 a týka sa to aj
českého, sa rituálna rovina prejavuje v opakovanom návrate k
symbolickým obrazom straty, obete a morálnej výlučnosti, ktoré
štrukturujú náš verejný jazyk a dedia sa z generácie na generáciu už
od čias romantizmu. Takže v momente, kedy sa mení politicko-
kultúrna klíma, nejde len o posun mocenských vzťahov, ale o
premenu krajiny pamäte – o to, aké narácie môžu byť spomínané
a ktoré sa z nej vytratia. Rada citujem jeho vetu, že „kultúra žije z
toho, čo si z minulosti uchová ako prítomné“. Možná to je dnes
kľúčové – čo uchováme, čomu ešte veríme, a čo už nechávame a
necháme zabudnuté v hmle minulosti.
Dnes sa teda mnohí ohadzujeme únavou z liberalizmu, ale nejde skôr
o únavu z modernity? Z novoveku s jeho kultúrnymi charakteristikami
a praktikami, v ktorých sme vyrástli a presadili sme ich my,
Európania, po celom svete? A teraz už nie sme tí najdôležitejší? Ide
naozaj o našu snahu návratu k istotám, k jazyku viery, ktorý sme už
zabudli, k upokojujúcej tradície nacionalizmu, k morálnej schéme
dobra a zla, zakotvenej v európskej kultúre? A práve v týchto chvíľach
– keď sa jazyk rozpadá – vzniká priestor pro nové naratívy. V českom
prostredí máte možnosť sa vrátiť k forme morálneho apelu. K zápasu
o dušu národa, ako v 19.storočí, alebo pred rokom 1989. Každú
voľbu, každé kultúrne gesto môžete interpretovať ako znak
príslušnosti k morálnemu kmeňu. Aj voľby u vás (2025) preukázali, že
česká túžba po istotách sa prejavuje predsa len inak, ako u nás, a
paradoxne vy chcete byť tí malí, nemať veľké sny a ideály a pritom
túžiť poznať zmysel vašej existencie. Ste práve medzi skromnosťou
a čakaním na nového Mesiáša? Poľsko, Maďarsko aj Slovensko
prežívajú podobný návrat k symbolickému mysleniu, k jazykom
„obrody“, „obete“ a aj „spásy“.
Politicko-kultúrna klíma sa nemení len voľbami, ale i tým, ako medzi
sebou hovoríme. Každé slovo, ktoré dnes použijeme, trochu zmení
atmosféru. A možno práve tu, na tejto scéne, sa rozhoduje o
budúcnosti českej spoločnosti: vo vašom jazyku. V tom, či budete
schopní znovu hovoriť o veciach verejných jazykom, ktorý nebude len
technický alebo moralistický, ale predovšetkým zrozumiteľný, ľudský.
Som presvedčená, že dnes všetci potrebujeme obnovu reči. Slová,
ktoré by znovu boli nosičom dôvery a nie irónie, na ktorú sme si
zvykli. Potrebujeme dostatok predstavivosti, ktorá by znovu spojila
racionálny a duchovný rozmer politiky. Nejde o návrat k ideológiám –
skôr o návrat k vedomiu, že politika nie je len technická správa, ale
denné rozprávanie sa o tom, kto sme.
Zmena „klímy“ tak predstavuje premenu kultúrno-politickej
imaginácie. V tomto zmysle možno hovoriť o semiotickej ekológii
spoločnosti, kde idei, symboly a naratívy tvoria atmosféru, kde je
politické konanie neoddeliteľné od kultúrnej pamäte. Pochopiť
vlastnú atmosféru, tie tlaky a teploty, viery i obavy. Uvedomiť si, že za
každým mocenským zápasom je hlbšie kultúrne napätie, často
nevyslovené, ktoré sa prejavuje v každodennej reči, v médiách, v
jazyku emócií.
„Jaký prostor dnes v českém veřejném prostoru zaujímá duchovní
nebo morální dimenze politiky?“ Divná otázka pro dnešek, viďte?
A tak, keď dnes hovoríme o zmenách politicko-kultúrnej klímy,
hovorme o tom nie ako o hrozbe, ale ako o príležitosti. Možno práve
ten chlad, ktorý cítime, nás môže naučiť inak dýchať – pomalšie,
hlbšie, s porozumením pre to, čo sa v nás aj okolo nás mení. Premenu
politicko-kultúrnej klímy v českej spoločnosti môžeme vysvetliť ako
súčasť širšieho stredoeurópskeho posunu od racionalistických foriem
modernity… KAM?
O tom môže byť naša diskusia.
Magda Vášáryová
Bibliografie
Viz např. Hroch, Miroslav: V národním zájmu. Příčiny a pozadí
utváření moderních evropských národů. Praha: SLON, 1999.
K sociální proměně kulturních hodnot viz Bauman, Zygmunt:
Modernita a ambivalence. Praha: SLON, 2002.
Assmann, Jan: Das kulturelle Gedächtnis. Schrift, Erinnerung und
politische Identität in frühen Hochkulturen. München: C. H. Beck,
1992; český překlad: Kultura a paměť. Praha: Prostor, 2001