Milé umelkyne a umelci, kultúrnici, aj kulturisti, čitateľky a čitatelia kníh.
Ak máte v súčasnosti pocit, že každý deň nie je nedeľa, tak vedzte, že to je v poriadku, lebo zrejme triezvo hodnotíte situáciu na Ministerstve kultúry a ciele, ktoré si jeho osadenstvo stanovuje. Ale vedzte, že po nedeli vždy príde pondelok a po ňom zase nedeľa. Slnko výjde i zapadne. Na to sa môžeme spoľahnúť.
Via Cultura, Spoločnosť pre kultúrnu politiku zažila počas rokov svojho pôsobenia ako historicky prvý kritický think-tank v oblasti kultúrnej politiky množstvo ministrov a ministeriek v bývalej Tatra banke, väčšinou z náhodného výberu, veľa zbytočných krokov a rečí, ktoré nikam neviedli a hory papierov, popísaných stratégiami a plánmi, ktoré len „zjedli“ čas a peniaze, ale nikdy sa nedostali k uskutočneniu. Snažili sme sa toto hmýrenie pozorovať, ale nikdy sme netratili čas a energiu tým, že sme zostali len pasívne sedieť v kresle, uľavovali si nadávkami, zalamovali ruky a prestali sledovať trendy vo svetovej kultúrnej politike, zabudli na pestovanie medzinárodných kontaktov, ich kultivovanie a kriticky premýšľali, ako ďalej. Lebo ani svet, ani Európa, ale ani Slovenská republika napriek želaniam nekultúrnych ľudí nezostáva stáť namieste a rozvíja sa.
Čo navrhujeme v tomto zdanlivo beznádejnom čase? Nekompetentné kroky politikov a úradníkov v dnešnom MK SR nám paradoxne umožňujú využiť čas, ktorý by sme mali okrem protestov a podpory politickej opozície v Národnej rade SR venovať debatám a premýšľaniu o tom, čo budeme robiť a na čo budeme nadväzovať, keď toto voluntaristické a primitívno-fašizujúce prostredie pominie. A že pominie, to predsa vieme.
Jedným z rozhodujúcich cieľov našej kultúrnej politiky by mala byť modernizácia nášho prestarnutého romantizujúceho kultúrneho kánonu, aby z jeho tradičných bodov zostalo pre budúce generácie to najkvalitnejšie. Premýšľajme, píšme si o tom, hodnoťme sa navzájom, musíme sa dohodnúť teraz, kým máme tento vzácny čas. Hľadajme spôsoby hodnotenia, spôsoby oceňovania, vyberajme, hľadajme prieniky medzi rôznymi názormi. Rozprávajme sa o tom, ako zasiahnuť v dôležitej fáze vzdelávania mladých generácií v kultúrnom kánone, ktorý je filtrom imunologického mechanizmu kultúry, je štepením ochrannými ideami proti povrchnosti a tejto dnes pozorovanej dočasnosti. Analyzujme spoločne, aký hodnotiaci systém v umení by sme chceli nastoliť, aby sme sa zbavili pocitu kultúrnej a umeleckej menejcennosti a zároveň zostali senzitívni v prostredí medzinárodnej kultúrnej ponuky.
Globálna kultúra „without memory“ or „ready made culture“ sa obmedzuje na hľadanie priestoru na manévrovanie na medzinárodnom kultúrnom trhu. Produkcia kultúrnych statkov sa presúva do rúk medzinárodných korporácií – vo svete filmu už dávno – ktoré sú nezávislé od národných štátov a národnej suverenity ich kultúrnej politiky. Inovačná a informačná spoločnosť vyžaduje stále zmeny a interkultúrnu komunikáciu. Zdá sa, že sa končia časy, keď národné elity určovali kvalitu kultúrnych procesov pomocou svojej vlastnej kultúrnej politiky a mediálnej stratégie. Tento trend od polovice 19.storočia je už len vrcholkom ľadovca, lebo zbytok kultúrnej produkcie je ukrytý pod vodou. Spoločenské elity strácajú monopol na „svoj (svojstojný, ako chcete) kultúrny kapitál“.
Znie to pre stále ešte romanticky založených súčasníkov v umení v malej kultúre ako je slovenská, ale aj česká, poľská, maďarská, priam hrozivo. Ale keď budeme vychádzať v našich úvahách stále len z toho „prekliateho“ romantizmu a kultúrneho mesianizmu rodom z predminulého storočia, zostaneme naozaj stáť na jednom mieste a svet nám definitívne utečie. Preto musíme začať debatu o modernizovaní našej národnej rozprávky, zdedenej narácie a skutkov, ktoré z nej vyplývajú, hoci sa to môže niektorým umelcom zdať zbytočné, lebo im ide hlavne o strácajúce sa financie na projekty.
Ako prvé by sme mali našu rozprávku o Slovákov a Slovensku zbaviť „dedinskosti“, ako nám radili už pred 80. rokmi kultúrni kritici typu Alexandra Matušku, alebo aj Ľubomíra Liptáka pod heslom – Preč s Mináčom! a pritom by sme sa mali zbaviť aj detinskosti – ó, buď pozdravená skvelá slovenčina! – ktorá sa k nám vracia ako nestrávený obed s každou politickou krízou. Zároveň by sme mali v sebe umlčať pochybnosti, či sa to vôbec dá. Ten náš defétizmus, pochybovačstvo, mávanie rukou nad problémami, pasívne zívanie je tak jednoduché. Ale ak zvládli štúrovci za pár rokov vybudovať pocit národa, a ich výrazné stopy v kultúrnom kánone stále pretrvávajú a vytvorili ho bez komputerov a mobilov, cestujúc na koči, ťahanom koňmi, tak pre nás by to nemal byť problém, ktorého koniec nedovidíme.
Úloha umelkýň a umelcov a literatúry je kľúčová. Ony a oni musia vytvoriť nové príťažlivé príbehy, národné rozprávky, pretože tá o chudobnom Slováčikovi od Dobšinského, ktorý už týždeň nejedol, sa nedá rozprávať ani päťročným deťom. Opýtajú sa vás, prečo nešiel do bankomatu, ako sa to stalo nám. Rozhodne potrebujeme nové mýty o úspešnom Slovákovi a Slovenke, občanoch Slovenska a tie musia vytvoriť umelci, tvorivé duše, nik iný to nezvládne. Politici a ich poradcovia sa na to naozaj nehodia, nečakajme ich od nich. Možno už viete, možno ich už máme, tak nás nich poučte, aby sme si ich uvedomili.
Často sa vo Via Culture vraciame k osobe Tomáša G. Masaryka. A ešte predtým, než sa stal prezidentom nášho nového štátu, sediac v Turci a prechádzajúc sa po poliach v okolí, rozmýšľal nielen o potrebe vytvorenia nového spoločného československého kultúrneho kánonu, ktorý mal podobu moderného humanistického mesianizmu, ktorý by bol dôležitý nielen pre nás, ale aj pre Európu a svet, ale rozhodol sa aj pre niekoľko krokov na posilnenie slovenského kultúrneho povedomia. Zmodernizovanie slovenskej gramatiky, každá väčšia dedina mala po pár rokoch novú knižnicu, novú školskú budovu, Bratislava univerzitu, divadlo, výstavy, koncerty. Ako rozhodujúce sa ukázali aj štipendiá pre študentov, aby mohli študovať v zahraničí a nielen pre fyzikov, alebo právnikov, ale aj pre výtvarníkov a hudobníkov. Vplyv otvorených dverí a vyvetranie zatuchnutého vzduchu cítime a vidíme v kultúre prvej polovice 20. storočia podnes. Len škoda, že sa mu nepodarilo presvedčiť Vajanského a jemu podriadený Martin, aby si prečítali jeho knihu o Rusku z roku 1905. A tak jeho panrusizmus a antimodernizmus v podobe vraj konzervatizmu zničil Martin ako hlavné mesto slovenskej kultúry.
K nasmerovaniu na správnu a ľuďmi chápanú cestu modernizácie kultúrneho kánonu nám môže pomôcť kritické zhodnotenie európskeho kultúrneho dedičstva, ktoré u nás spravujeme.
Súčasná civilizácia nás prinútila zmeniť vzťah k pamiatkam, ktoré sa nachádzajú na našom území, a ktoré sme si doteraz buď nevšímali, dokonca z nevedomosti radostne ničili, alebo aspoň viac alebo menej odborne reštaurovali. To dnes už nestačí. Kultúrne dedičstvo, ktoré sme zdedili, nás núti prehodnotiť naše postoje k vlastným dejinám, tým, ktoré sa prehnali našim územím a verifikovať doteraz romantické prístupy k civilizácii, ktorú predstavujú. Je to základ vývoja nášho európskeho priestoru a rozvoja národného vedomia v ňom.
Kultúrne dedičstvo – hmotné i nehmotné, naše i „cudzie“, vítané i obtiažne – musíme vteliť do procesu transformácie celej spoločnosti nie ako akési sacrum, ktoré by sme mali bez kritického prístupu uctievať, ale ako produkt generácií pred nami a snažiť sa ho využiť kultúrne, ale aj ekonomicky.
Musíme premyslieť, a naši súčasní „nevedkovia“ nám určite v tom nebudú prekážať, ako zachrániť naše stredoveké kultúrne a cirkevné pamiatky pred húfmi nielen turistov, ako o tom snívajú na novom ministerstve, ale aj pred nami samými, aby sme nerozdupali ich vzácnu a unikátnu autentickosť. Kritizovať pritom môžeme organizovanie „pseudo-eventov“ a „eclectik pilgrimages“, čoho svedkami sme už dnes.
Pokiaľ sa nám podarí komunikovať a diskutovať naše plány so susedmi, ktorí majú podobné problémy, ako aj s ostatnými Európanmi, odoženieme od seba pocit osamelosti, neproduktívnosti, obete a malosti, tých „apokalyptických jazdcov“, ktorí nás ochromujú a berú nám celé generácie energiu a optimizmus.
Úlohou Via Cultura na tejto zaujímavej ceste bude nadchnúť pre cieľ a cestu k nemu čo najviac vzdelaných a tvorivých ľudí.
Dobrý program na nasledujúce mesiace, nie?
Via Cultura
Magda Vášáryová