Kultúra spomínania a zabúdania

Ruská vojna proti Ukrajine oživila témy revízie pamäte a kultúry spomínania. O jej ovládnutie sa dlhodobo intenzívne snažia najmä populistické sily. Aj ľudskoprávni svätuškári – použijúc výraz arcipopulistu Roberta Fica – však zistili, že bez práce s pamäťou je liberálna demokracia v ohrození. V regióne Stredovýchodnej Európy tieto snahy populistov korigovala ruská agresia rôzne. V orbánovskom Maďarsku oživila trúchlenie v dôsledku trianonskej traumy, a tým sa vzdialila konsenzuálnemu, „európskemu“ spomínaniu. V prípade konzervatívno-populistického Poľska možno vo výsledku pozorovať skôr korekciu predchádzajúceho pamäťového dobrodružstva. Nielenže pohľad na Ukrajinu rozladil dovtedy harmonické štrnganie pohárov bratrancov v šabli, väzba Poliakov na Západ sa v dôsledku ohrozenia a v medziach možností posilnila.
Bolo by preháňaním tvrdiť, že za všetkým pamäťovým zmätkom je hybridná vojna Kremľa proti Európe. Tá napríklad s témou pamäte bývalých satelitných národov Sovietskeho zväzu narába veľmi efektívne, ale zatiaľ nezasiahla kľúčové elitné štruktúry. Aj tí najväčší obdivovatelia Putina spomedzi akademikov sa napríklad neodvážia znemožniť a vlastizradu napríklad na Slovensku kultivujú hlavne smerácki a fašistickí politici. Ruskej vojne dominuje gigantický imperiálny konštrukt práva na Ukrajinu zo strany Moskvy, ako aj aktuálna interpretácia vojny ako západného ataku proti brániacemu sa Rusku. Oveľa zásadnejšiu úlohu tu však hrá existujúca „autochtónna“ kultúra spomínania a zabúdania. Len ona môže byť nakoniec nástrojom eliminácie hybridnej hrozby. Zmierenie bez zabúdania je napríklad prístup, ktorý má potenciál „reziliencie“.
Slováci v Poľsku
V septembri 2022 som sa zúčastnil veľkej medzinárodnej akcie v Poľsku. Vyše štyritisíc účastníkov z biznisu, akadémie i politiky v obrovskom krkonošskom hoteli s výhľadom na poľskú časť Sneźky debatovalo v paralelných paneloch nad výzvami, ktorým Európa čelí. Nechýbali otázky k sužovanej Ukrajine, zelenej transformácii i novým technológiám. Môj panel bol venovaný politike pamäti v medzinárodnom diskurze. Poliakom šlo najmä o predstavenie aktuálnej revízie spomínania populistického Poľska pod vládou strany Právo a spravodlivosť. Dvaja poľskí predstavitelia a moderátor – nacionalistický profesor histórie – venovali zvláštnu pozornosť novým žiadostiam o vojnové reparácie na Nemecku. Môj príspevok do diskusie bol poznačený pozorovaním predchádzajúceho panelu, v ktorom sa historik a europoslanec poľskej vládnej strany, spolu s ďalšími národne-konzervatívnymi intelektuálmi, obúval do liberálneho Bruselu, opozície doma, že sa spriahla s kultúrnymi marxistami, a do ľavice ako neospravedlniteľne spojenej s komunistickým režimom. Hlásali potrebu novej interpretácie postkomunistického konsenzu ako priam zjavenej náboženskej pravdy.
V našom medzinárodnom paneli som pripomenul pre väčšinu prítomných zabudnuté udalosti. Konferencia sa totiž konala na výročie útoku Slovenskej republiky (1939 – 1945) na Poľsko. Pri útoku, ktorý trval pár dní v septembri 1939, zahynulo 18 slovenských vojakov, 46 bolo zranených a 11 nezvestných. O počte padlých a materiálnych škodách na poľskej strane sa nepíše, ale do slovenského zajatia padlo zhruba 1350 Poliakov. Asi 1200 z nich vydali Slováci Nemcom. Niektorí boli eskortovaní do Sovietskeho zväzu a zbytok bol väznený v zajateckom tábore v Lešti. Moja otázka na spolupanelistov s hlasnými požiadavkami na Nemecko bola, či by po vyčíslení škôd v miere, akú poľskí historici napočítali v prípade hitlerovského útoku, mali podobné nároky voči súčasnej demokratickej Slovenskej republike?
Že práve táto slovensko-poľská historické udalosť nie je veľmi známa širšiemu publiku v Poľsku neprekvapuje. História útoku na Poľsko – ako aj oveľa väčšej slovenskej účasti po boku Hitlera na Ukrajine — je však zabúdaná aj obyvateľmi Slovenska. Nepasuje do dominantného príbehu o antifašistoch z čias Slovenského národného povstania, ktorý si prispôsobili komunisti a vo vybalansovanejšej podobe slúži na legitimizáciu súčasného demokratického režimu. Pamäť na možnú agresiu Slovákov je nepriamo ospravedlňovaná malými vojenskými úspechmi, dezerciami a všeobecnou neochotou bojovať. Menej sa spomína zodpovednosť samotných rodákov za režim, ktorý slúžil Hitlerovi. Slováci sú tu zase raz nevinnými obeťami machinácii mocných, sú bez vlastnej vôle, názorov a schopností.
Z pohľadu pamäte Slovákov je prekvapivé hlavne to, čo analytici nazývajú nízka reziliencia voči hoaxom a propagande. Z hľadiska súčasného politického projektu štátu ide samozrejme o číru dezorientáciu. Prejavuje sa v nízkej miere kritiky voči agresii Ruska, nesúhlasom s finančnou pomocou Ukrajine, vysokou mierou antiamerikanizmu, ktorý nemá žiadne reálne slovenské korene, práve naopak, bez amerických Slovákov by Slovensko vyzeralo dramaticky inak, ak by vôbec bolo…
Slovenský regionálny nadpriemer v podliehaní ruskej propagande má viacero príčin. Publicisti ako napríklad Michal Havran napríklad v súvislosti s pamäťou píšu, že Slovensko sa pravidelne domáha skôr zabudnutia na traumy, do popredia dáva schopnosť ľutovať seba, a nie iných, hovoriť o obetiach, no nie v súvislosti so zavraždenými a deportovanými, ale tými, ktorým zdražel rožok. Táto dezorientácia o zdražovaní rožkov však má aj hlbšie kultúrne zdôvodnenia. Tie vysvetľujú lepšie, že popularita mieru a chleba nie je len o dezorientácii, ale má intímne kultúrne parametre. Pred ich náčrtom však treba pripomenúť najmä pohľad do maďarského zrkadla.
Pamäť Maďarov
Pred pár týždňami mi Fejsbuk ponúkol kreslenú rozprávku v maďarčine, aby jej rozumeli aj deti. Profesionálny filmík zobrazoval cestu malého školáka z Koložváru po Veľkom Uhorsku. Na začiatku sa loďou presúval z hlavného mesta podunajského štátu do Požone. Odtiaľ cez Trnavu do Tatier, aby skončil v pri košickom dóme. Poklonil sa na mýtickom Vereckom sedle, kadiaľ údajne starí Maďari prišli do domoviny, a prešiel do Sedmohradska. Cestou späť do hlavného mesta absolvoval cez kukuričné polia Vojvodiny a pritom stihol nazrieť aj do Burgenlandu. Na každom mieste mal príbuzných a priateľov, ktorí hovorili po maďarsky až kým do hry nevstúpili hranice, cudzie školy a cudzí úradníci. Smutný chlapček dostal rumunský pas a okolie na neho začalo prehovárať cudzou rečou. Na návštevu príbuzných v svojej domovine zrazu potreboval cestovný pas.
Podobných nástrojov emocionálneho zobrazovania veľkomaďarskej traumy možno nájsť množstvo. Utkvel mi v pamäti najmä výpravný profesionálny propagandistický klip, v ktorom vidiecku veľkorodinu pri obede dramaticky rozdelí kráter po náhlom zemetrasení. Preľaknutí obedujúci si uvedomia, že kráter sa ďalej prepadáva aj uprostred ich domu, za zvukov drásajúcej hudby bolestne rozdeľuje rodinu ako neprekonateľná hranica. Trúchlenie nad rozdeleným národom boli vždy prítomné v časti postversaillleskej maďarskej spoločnosti. Pod Viktorom Orbánom – a intenzívnejším revizionistickým tlakom Ruska — sa však rozvinulo do nového systematického formovania historickej krivdy. Takýto nacionalistický revizionizmus nestačí analyzovať ako akýsi produkt nacionalizmu. Pôda, pokrvné zväzky, harmonický susedský život gazdov, ktorý vo propagandistickom filme končí rozbitím Maďarska, sú kľúčové emocionálne témy pre príslušníkov nedávnych roľníckych národov v regióne.
Slovenský príbeh o južných častiach republiky je napríklad takýto: Slováci získali južnú hranicu dnešného demokratického štátu vďaka výsledkom rokovaní vo Versailles a akciám väčšinou českých legionárov, vedených talianskymi a francúzskymi veliteľmi na územiach, ktoré sa stali Československom. S touto hranicou získali Slováci autochtónnych maďarskojazyčných spoluobčanov, ktorí sa k projektu novej republiky nehlásili. V atmosfére povojnovej retribúcie a násilnej kolektivizácie pôdy Slováci de facto kolonizovali cudzie územie. Získali domy, majetky, pôdu od Maďarov, po Nemcoch a Židoch. Dodnes necítia vinu za tieto činy, lebo sa tak dialo v mene slovenského a československého štátneho nacionalizmu, ktorý sa nazýval budovanie štátu. V tom čase už bola história účasti Slovákov na útoku v Poľsku či Ukrajine zabúdaná v súlade s rastom významu antifašistického povstania. Len málo sa však píše o tom ako bol československý komunistický internacionalizmus a jeho antifašistický komponent voči československým Maďarom de facto nacionalistický.
Ako však vyplýva zo všetkých príkladov v tejto úvahe, kľúčová nie je tá ideologicky-dezinterpretačná časť revizionizmu, ale jej emocionálne-každodenný základ, s ktorým tak umne narábajú populisti. Nad pocitom straty domova, rozdelenia rodiny, nespravodlivej krivdy totiž nikdy nevyhrá čistá historická pravda. Tá platí len pre expertov. Aj preto je slepú spravodlivosť vhodnejšie nahradiť „zmierením bez zabudnutia“. Aké konkrétne prejavy táto kultúra spomínania a zabúdania má mať je však už témou na iný článok.

Juraj Buzalka
sociálny antropológ

Projekt Kultúrny kyslík podporil z verejných zdrojov Fond na podporu kultúry ako hlavný partner.