Autorské práva – hlavybôľ nás všetkých

Súčasný zákon č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Autorský zákon“) bol Národnou radou Slovenskej republiky prijatý v decembri roku 2003, účinný je od 1. 1. 2004. Súčasný Autorský zákon je teda platný a účinný už jedenástym rokom. Celkovo bol za túto dobu Autorský zákon novelizovaný šesť krát , pričom možno konštatovať (s výnimkou dvoch rozsiahlejších noviel ), že všetky ostatné novely vykazujú spoločnú charakteristickú črtu – zmeny sú čiastkového charakteru a absentuje pri nich koncepčný a systematický prístup. Vzhľadom na skutočnosť, že sa jedná o významný právny predpis s dopadom na množstvo súkromno-právnych vzťahov, ako aj na rýchly progres relevantných spoločenských a technologických zmien v súvislosti s novými spôsobmi vytvorenia a použitia autorského diela, považujeme tento spôsob prístupu zákonodarcu za nie práve najšťastnejší.

Napríklad novela Autorského zákona prevedená zákonom č. 349/2012 Z. z. (účinnosť od 1. 12. 2012) zmenila jediné ustanovenie tohto zákona, konkrétne § 81 ods. 6. Po viacerých aplikačných problémoch spôsobených touto zmenou bolo vyššie citované ustanovenie opätovne novelizované zákonom č. 352/2013 Z. z. (účinnosť od 1. 1. 2014). Aj posledne menovaná novela, čo sa Autorského zákona týka, okrem už citovaného ustanovenia nezmenila žiadne ďalšie ustanovenia.
Výnimku z vyššie uvedeného prístupu tvorí hlavne novela Autorského zákona prevedená zákonom č. 289/2013 Z. z. účinná od 1. 11. 2013 (ďalej len „novela“). Novela prináša viaceré zásadné zmeny, jednak v oblasti ochrany práv výkonných umelcov a výrobcov zvukových záznamov, jednak v oblasti licenčných zmlúv na použitie autorských diel. Pri vydaní alebo verejnom prenose zvukového záznamu umeleckého výkonu sa predlžuje lehota ochrany práv výkonných umelcov na 70 rokov, to isté v zásade platí aj pre lehotu ochrany práv výrobcov zvukových záznamov. Novela tiež zavádza nové právo výkonného umelca na dodatočnú odmenu od výrobcu zvukového záznamu za použitie zvukového záznamu umeleckého výkonu.
K najdôležitejším zmenám už citovanej novely vak patria zásadné zmeny v oblasti právnej úpravy licenčných zmlúv na použitie autorských diel. Novela ruší povinnú písomnú formu pre nevýhradné licenčné zmluvy – v tomto prípade sa jedná o nielen vítanú, ale hlavne nutnú zmenu, nakoľko znenie Autorského zákona účinné do 31. 10. 2013 nereflektovalo potreby používania autorského diela v digitálnom prostredí a s tým spojených spôsobov uzatvárania licenčných zmlúv. Novela ruší tiež kogentné taxatívne vymedzenie obligatórnych náležitostí licenčnej zmluvy, aktuálna právna úprava obsahuje len demonštratívny výpočet uvedených náležitostí (zákonná dikcia „najmä“). K ďalším výrazne pozitívnym zmenám patrí aj zavedenie tzv. verejných licencií formou právneho inštitútu ponuky licencie – teda udelenie bezplatnej licencie formou právneho úkonu smerujúceho voči neurčitému počtu tretích osôb.
Aj napriek vyššie uvedeným pozitívnym zmenám možno konštatovať, že aktuálna právna úprava o oblasti autorského práva nezodpovedá aktuálnemu stavu spoločnosti a spôsobu tvorby a používania autorských diel v digitálnom prostredí. Zákonodarca na aktuálne trendy reaguje veľmi pomaly a ťažkopádne. Príkladom je aj vyššie uvedená novela Autorského zákona – až do 31. 10. 2013 nebolo vôbec možné platne uzatvoriť licenčnú zmluvu na použitie diela v inej ako písomnej forme (pod sankciou absolútnej neplatnosti takéhoto právneho úkonu).
O skutočnosti, že regulácia vykonávaná niektorými právnymi normami autorského práva je často krát otázna, svedčí podľa názoru autora tohto článku aj znenie § 63 ods. 7 až 13 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Vysokoškolský zákon“). Vyššie uvedené normy upravujú povinné zverejňovanie záverečných, rigoróznych a habilitačných prác (ďalej len „záverečná práca“) v centrálnom registri v tom zmysle, že zverejnenie je v zásade až na zákonom ustanovené výnimky povinné , a to v yásade počas celej doby trvania majetkových práv k záverečnej práci (70 rokov odo dňa registrácie). Aj napriek skutočnosti, že zákonodarca má nespochybniteľné právo uložiť autorovi záverečnej práce zákonom ustanovenú povinnosť túto prácu zverejniť, je autor tohto článku toho názoru, že i tieto verejnoprávne normy mali rešpektovať výhradné osobnostné právo autora záverečnej práce rozhodnúť o zverejnení svojho diela .
Odhliadnuc od vyššie uvedeného práva autora záverečnej práce, uvedená právna regulácia v praxi spôsobuje aj nemalé problémy s informáciami priamo obsiahnutými v záverečnej práci, ktoré nutne nemusia zasahovať do práv a právom chránených záujmov tretích osôb v zmysle príslušných ustanovení Vysokoškolského zákona , môžu však byť týmito (tretími) osobami vnímané ako citlivé hlavne vo vzťahu ku konkurencii – ide najmä o prípady, keď súčasťou záverečnej práce sú opisy reálnych procesov z konkrétnej obchodnej spoločnosti.
Čo sa vloženia záverečnej práce do centrálneho registra za účelom overenia originality práce týka, tento účel sa dá podľa názoru autora tohto článku dosiahnuť aj podstatne menej reštriktívnym postupom zákonodarcu.
Dňa 15. 8. 2013 predložilo Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky do medzirezortného pripomienkového konania legislatívny zámer nového autorského zákona . Cieľom rekodifikácie autorského práva je podľa uvedeného materiálu „je pripraviť taký právny predpis, ktorý bude náležite plniť funkciu autorského zákona ako základného (hmotnoprávneho) právneho predpisu v oblasti kultúry a ktorý zabezpečí vyváženie záujmov nositeľov práv, používateľov a širokej verejnosti“. Nosnými cieľmi legislatívneho zámeru sú podľa uvedeného materiálu „modernizácia, flexibilita, právna istota“. Materiál reflektuje aktuálny stav v oblasti sekundárneho práva Európskej únie, vrátane doteraz to vnútroštátneho poriadku netransponovanej smernice Európskeho parlamentu a Rady o osirelých dielach , ako aj niektoré zásadné rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie .
Vysoký počet predložených pripomienok však naznačuje, že rekodifikačné práce zrejme nebudú práve jednoduché. Ostáva teda len dúfať, že nový autorský zákon bude v čo najväčšej miere reflektovať realitu digitálnej éry a s tým spojený formy vytvárania a používania autorských diel.
Bc. Ing. Martin Konvit