Kultúrna politika ako prameň národnej kultúry

Kultúra je základom Európy, všetci dookola opakujú. Bez kultúry nie je možné náš starý kontinent pochopiť. V skutočnosti sa však Európania bavia o menových systémoch, nezamestnanosti, nových technológiách, prisťahovalectve a vlastnej bezpečnosti. Kultúra zostáva len pre výstavy, festivaly a turizmus. Európa naozaj od roku 1989 úzko spolupracovala v len oblasti hospodárstva, dopravy, prírodných vied a technológií. Tieto otázky sa aj dnes zdajú byť naliehavejšie ako definovanie úlohy humanitných vied a kultúry – zoči-voči napríklad otázkam bezpečnosti v Európe.

Na druhej strane, desivé spoločensko-kultúrne javy napojené na politiku dokazujú, aká je kultúra životne dôležitá pre udržanie ochrany ľudských práv a vzájomné porozumenie. Kultúrne dejiny a vláda zákona sú tou bázou, na ktorej sa formovali naše ústavy, medzinárodné právo, Charta ľudských práv a slobôd, nevyhnutné pre budúcnosť Európy. Pre dnešný “starý svet” sú zásadnými výzvami etnické čistky a porušovanie mieru a demokracie okolo nás. Som presvedčený, že súčasná situácia nie je jedinou krízou, ktorej budeme musieť čeliť ako následku zmien od roku 1989. Krízová situácia na Ukrajine a v Rusku, na západnom Balkáne a na Blízkom Východe, ako aj problémy hraníc a rôznych náboženstiev sú všetko výzvy, ktorým budeme musieť čeliť v blízkej budúcnosti. A všetky tieto komplikácie sú pre humanitné vedy a kultúru určite obrovskou úlohou.

Aká by mohla byť nová vedecká a diskurzívna úloha pre súčasné humanitné vedy a kultúru? Potrebuje “Nová Európa” aj naďalej intelektuálnu odbornosť a angažovanosť, ktorú tradične vytvára a poskytuje kultúra? Kam zharadíme kompenzačnú funkciu filozofie a humanistického myslenia? Odo Marquard, nemecký filozof, upozorňuje na kompenzačnú úlohu týchto humanitných pilierov tvárou v tvár weberovskému svetu racionalistického rozčarovania a veľmi pozemským následkom sekularizácie už od osvietenstva. Jeho myšlienky akoby poskytovali nový duchovný domov pre naše zmätené a často cynické myslenie. Podľa mňa však jeho koncepcia nemôže v skutočnosti fungovať, a to z dvoch dôvodov:

1) To naše bezprostredne pociťované rozčarovanie z nedostatkov modernej spoločnosti, kultúrneho odcudzenia sa, mestského života, nedostatočnej ekológie, rozšíreného pocitu sociálnej i kultúrnej  fragmentácie, ako aj politickej a hospodárskej krízy, nemožno uzdravovať filozofiou, humanistickými myšlienkami a kultúrnymi podujatiami. Naopak, vyriešiť sa dá jedine primeranými politickými a spoločenskými opatreniami, vytvorením nových rámcov pre každodenný život, prácu, demokratickú účasť vo verejnom a kultúrnom živote. Humanitné vedy a kultúra by nemali kompenzovať či dokonca nahrádzať politiku. To by mohla byť príliš nebezpečná cesta do budúcnosti.

2) Dôsledky sekularizácie tiež nemôžu byť kompenzované estetikou, filozofiou alebo poučnými rozprávkami. Musíme nájsť odpoveď na problémy týkajúce sa náboženstiev. Jedným z najvážnejších následkov osvietenstva je, že dlhodobo zamieňame problém náboženských potrieb a túžob zdôrazňovaním náležitej inštitucionálnej a politickej úlohy náboženstva v sekulárnych spoločnostiach. Hoci sme nadobudli dojem, že náboženské túžby vymiznú, stále sa objavujú a nadobúdajú nový význam, čoho dôkazom je popularita moderných náboženských hnutí a siekt. Hovoriac o Bohu, musíme vysvetľovať dejiny sveta, pretože jednou z najväčších túžob ľudstva je spasenie.

Aká by teda mohla byť nová úloha kultúry? Podľa mňa nemusíme vyžadovať presné odpovede a stratégie. Veď procesy prehodnocovania a preorientovania sa už prebiehajú.

V prvom rade musíme šíriť vedomosti o kultúrach, o rozdieloch medzi nimi a taktiež o tom, čo majú spoločné. Na to potrebujeme viac finančných a ľudských investícií. Nielen do oblasti kultúrneho vzdelávania v školách, ale aj do kultúrnych inštitúcií ako sú divadlá, koncertné sály, miesta, kde sa stretáva mladá generácia … a tak ďalej. Na základe skúseností z mojej krajiny môžem zodpovedne povedať, že nová identita Rakúska bola z veľkej časti vytvorená kultúrou. Nie sme národ v ponímaní 19. storočia. Ale vždy hovoríme, že sme kultúrny národ. Neviem, či to je naozaj pravda, ale snažili sme sa vytvoriť kultúrnu politiku, ktorá nám umožnila nájsť pramene našej kultúry, ktorou sa musíme prezentovať aj v budúcnosti. Hľadali sme aj to, čo máme spoločné s našimi susedmi. Som hlboko presvedčený, že investícia do kultúry je tou najlepšou investíciou nielen do našej rakúskej, ale aj do našej spoločnej európskej budúcnosti.

Erhard Busek

bývalý minister pre vedu, školstvo a kultúru v Rakúsku