Jar príde, len ako dlho bude trvať?

Všimli ste si, ako sa nám doma rozmohol taký zvláštny spôsob argumentácie, akýsi vzor, priam mem, ktorý je chytľavý ako omicron? Ktokoľvek totiž hovorí alebo píše o bezcharakternej, medzinárodné pravidlá porušujúcej, arogantnej politike Ruska a vysokej podpore obyčajných Rusov pre ňu, niečo ho pudí, aby rýchle zosmolil malý odstavček v zmysle… „ale ja mám rád ruskú literatúru“! A hneď vysúka mená pár stálic ruskej kultúry z čias toho najukrutnejšieho cárizmu, prípadne jedno meno a knihu, ktorú sme čítali už len my, staršia generácia, z čias našej poroby východnou ríšou.

V týchto dňoch vyšiel v Poľsku preklad knihy Viktora Jerofejeva, Ružová myš. Je dobré do nej nazrieť, pretože tento pán bol vždy kritickým duchom Ruska tak, ako jeho vzácni predchodcovia. Ak sa totiž chválime, že poznáme pár ruských kníh, asi si  neuvedomujeme, že sa hrdíme knihami, ktoré boli v zásadnej opozícii voči vládcom v Kremli, nech už to bol ktokoľvek a kedykoľvek. Dokonca niektorí z nich na slobodu vyjadrovania a svojvôľu vládcov kruto doplatili. Tí výnimoční vlastne vždy. Buď ich chceli popraviť, alebo ich dokonca zabili, prípadne radšej utiekli do zahraničia, alebo aspoň do seba.

Ruský spisovateľ Viktor Jerofejev je môj rovesník a jeho myšlienky súznia s mojimi a tak som pár z nich z jeho novej knihy preložila.  Určite nie doslovne, ale zmysel zostáva. Snáď nám pomôže zbaviť sa postkoloniálneho reflexu voči Rusku a jeho kultúre, ktorá nás štyri desaťročia kolonizovala v presvedčení, že z nás urobí poslušných alebo aspoň pasívnych ľudkov, kultúrne podrobených, podobných do tých miliónov Rusov, na ktorých sa dnes dívame spod spojeneckého dáždnika bezpečia a ochrany NATO pred ich agresivitou, ktorá sa zdá nemať konca.

Hodnotná ruská literatúra nikdy nemilovala moc, píše Viktor. Samozrejme, boli spisovatelia, ktorí boli raz bližšie, raz ďalej od vlády, ale odporných udavačov  a prisluhovačov bolo medzi nimi vždy málo. A po pár desaťročiach vyhrievania sa na slniečku úsmevu vládcu, končievali spolu s ním. Napríklad taký Alexander Alexandrovič Fadejev, spisovateľ, ktorý si odslúžil roky v armáde priamo v bojoch II. svetovej vojny a napísal knihu Mladá garda, ktorú sme si museli povinne prečítať a písať o hrdinoch a hrdinkách v nej aj referáty. Určite sme ich písali z druhého vydania knihy z roku 1951, lebo pôvodnú z roku 1946 cenzuroval Kremeľ a sám autor sa poponáhľal prepísať ju do podoby ideologicky výhodnejšej. Po tomto prejave poslušnosti voči Stalinovi sa mohol postaviť do radu na medaily. Ale čo tohto muža primälo podpísať sa vtedy pod udavačský článok v novinách, ktorý znamenal, že sa dnes o ňom píše ako o vyvrheľovi, ktorý „podpisoval výroky smrti“, citujem podľa Viktora, nevieme. Jeho poslušnosť zmiešaná so strachom priam kričí z nenávistných slov v tlačenej podobe. „O jednej antivlasteneckej skupine divadelných kritikov“, tak znel názov článku, vydaného aj v československej Pravde. „Článek posloužil k rozšíření kampaně tzv. boje proti kosmopolitismu i do umění. Kampaň měla jasný antisemitský rozměr a postihla například autory Alexandra Grina, Ilju Ilfa a Jevgenije Petrova“, citujem podľa Wikipédii. Postihla fatálne toho Ilfa a Petrova, ktorých sme, na rozdiel od Fadejeva, priam hltali pre ich úžasný humor a nadväznosť na takých velikánov literatúry, ako bol Gogoľ. Či vlastne dnes Hohoľ? Veď bol Ukrajinec!.

Pre dve generácie v Československu mal byť Fadejev, osobnosť, „svetlonosom našej budúcnosti“. Tak sa o ňom vyjadrovali 40 rokov naši literárni kritici, učitelia na školách, redaktori v novinách a časopisoch, ktorí boli buď naivní, alebo úplne nezainteresovaní a pripravení šíriť čokoľvek, pokiaľ za to dostanú peniaze. Alebo tí, ktorí síce vedeli, že aj film Mladá garda musel režisér Gerasimov cenzurovať a opraviť, ale ďalej šírili nielen sfalšovanú históriu tragédie mladých ľudí z Krasnodonska, ale aj ideológiu nenávisti a udavačstvo medzi nami. To známe  „Buď si s nami, alebo proti nám, žiadna iná opcia neexistuje“. Poddanstvo 20. storočia.

Keď sa Stalin udusil vlastnými zvratkami, Fadejev pochopil, že je to jeho koniec. Utiahol sa domov, kúpil si fľaše vodky a v jeden deň ho našli s prestrelenou hlavou. A nebol sám. Dokonca by nám nestačili obidve ruky, aby sme spočítali aj talentovanejších veršotepcov, ktorí radšej dobrovoľne odišli, než aby boli svedkami svojej potupy len preto, že uverili nielen idealistickým predstavám o komunistickom raji na zemi, ale stali sa hlásnymi trúbami totalitného, utláčateľského, antimodernizačného systému, ktorý uväznil milióny ľudí a mnohých z nich zahubil.

Diktátori vždy potrebujú „lizusow“, ako roztomilo označujú Poliaci tých, ktorí sa vopchajú vládnucim kdekoľvek, kde je teplučko, hoci je tam zároveň poriadny smrad. Chovajú si vždy aj pár udavačov, ktorí sa neštítia zašpiniť seba i svoju rodinu, aby sa mohli prezentovať na vrchole, hoci len pár rokov. Najvyšší status medzi „lizusmi“ mávajú známi umelci, nie vždy tí najnadanejší, ale s pomocou moci za skvelých označovaní a vyznamenávaní. Možno aj tušia, že ich „zamestnávatelia“, hoci ich potrebujú, v skutočnosti nimi pohŕdajú. Aj dnes je v Rusku pár takých, upozorňuje Viktor, ktorý sa až zadúšajú od patrioticko-zbesilého šaľu, lebo sa už vidia ako šéfovia televízie, šéfredaktori novín, členovia správnych rád bohatých štátnych firiem, alebo ešte vyšších úradov. Snáď priam ministerských za úslužnosť. Kremeľ má niektorých v zásobe, tvrdí Viktor.

Ruská kultúra, jedna z mála, ku ktorej bola moja generácia pripustená, má ako každá svetovo známa pár výnimočných spisovateľov, ríšu priemerných a potom celý kôš tých nebezpečných. Tých, ktorých knihy sú plné nenávisti tak ako aj celá, nielen dnešná, ruská politická narácia bez ohľadu na to, či kontrolovaná cárom pomazaným Bohom, alebo pomazaným komunistickou verchuškov či priamo tajnými z KGB. „Kultúra sa teda borí s entropiou a Kremeľ je celý ponorený do nej, ale oblečenej do národného kroja a národných tradičných hodnôt“, píše Viktor. Samozrejme, od 19.storočia každá neprávosť vždy v kroji.  Ale všetky tie reči a „hodnoty“, to je len snaha jedného človeka zostať pri moci do konca svojich dní. Udavači to začínajú tušiť. Na všetkých úrovniach ruskej štátnej kultúrnej politiky trvá až orgia boja proti neschopnosti ruských a ne-ruských vojakov a generálov konečne vykynožiť tých úbohých zaostalých Ukrajincov. Prípadne, ako zákusok, potom aj nás. Po trištvrte roku „rýchleho víťazstva“ sa usilovne hľadá vinník. Veď celý svet je dnes voči Rusku nespravodlivý a Západ už aj tak padá do bahna svojej zhnitej západnej kultúry. Ten Západ, ktorý už prestáva pre nihilistov existovať minimálne 150 rokov. Západ, ktorý vraj stratil kompas a to pravé náboženstvo, to, ktoré hlása sväté spojenie viery a politickej moci. Západ, ktorý sa sýti „vražednou ideológiou liberalizmu“, v ktorej panuje vláda ľudského práva a nie toho jediného správneho – Božieho práva, ktoré bude Kiril, vládca nad našimi dušami, vykladať v duchu svojho bývalého zamestnávateľa, KGB. Západ, ktorý povýšil slobodu jedinca na trón svojich snáh a neuznáva hodnotu masy poslušných „katoržnikov“.

Kultúra to nie je vojsko, to nie sú osprostení branci, ktorí na povel vždy zakričia „hurá“, aj keď stoja v blate naboso. To nie sú viac či horšie platení sluhovia moci, ktorých výtvory, predtým vzorne uložené na predných policiach knižníc, končia v skartovačoch papiera s výmenou vládnucich. To nie sú ľudia, ktorí nezvládajú potlačiť svoju nenávisť voči všetkým, ktorí sú lepší alebo iní ako oni a vylievajú si svoju frustráciu ako pomyje na verejný chodník v snahe pomstiť sa za svoju netalentovanosť. Kultúra je všetko to, čomu nerozumejú.  Nestrácajme nádej, píše Viktor, kultúra sa môže ukryť pred nimi, zísť do podzemia, ako to už toľkokrát urobila v histórii, dokonca emigrovať na Západ, aby sa…“ keď Putin definitívne odíde, tak ako odišiel Nikolaj I., alebo Stalin, znovu vrátila a rozkvitla. Aj v Rusku vieme, že jar určite príde“.

Ja k tomu dodávam, že jar síce príde, ale môže trvať len tých pár mesiacov, ako som ju zažila v roku 1968, a potom zase odíde a vládu prevezme na 20 rokov zatienené slnko vojskami a entropiou, tou mierou neurčitosti náhodného procesu, ako si môžeme prečítať výklad slova entropia v Slovníku cudzích slov. 30 rokov na nás znovu svieti jarné slnko, ktoré sa strieda s tmavými mrakmi búrok a stratou nádeje maloverných, ale pokiaľ sa dnes my sami nepričiníme o znovuvyhnanie demokracie a vlády práva z nášho územia a na to stačí trikrát hlúpo voliť v slobodných voľbách, jar sa pravidelne vracia. Tak prenechajme konečne všetky strachy a obavy, tie smutné tápania z toho, ako zareaguje na naše reči dnes vzdialený vládca Kremľa. Ani jeho sluhu u nás, malého vládcu ruskej ambasády s jeho kohortou agentov, sa už nemusíme báť. Dnes môžeme slobodne vyjadriť  náš názor na okupačnú vojnu v Ukrajine, ktorá stojí našich susedov tisíce životov bez toho, aby sme museli chlácholiť Kremeľ tvrdením, že „Rusi majú predsa veľkú kultúru“. Majú, tak ako iní naši susedia a celý svet. A ak sa toho zlozvyku nevieme zbaviť, ponúkam recept. Skúsme si v tichu kúpeľne do zrkadla povedať: „nesúhlasím s energetickou politikou Nemecka“ a rýchlo dodať „ale mám veľmi rád Goetheho a Schillera“. Prípadne „Som proti americkej prítomnosti v Európe, ale zbožňujem Hemigwaya a Styrona“.  Smiešne, však? Nepredstaviteľné. Odporúčam ako očistné cvičenie proti postkoloniálnemu syndrómu, ktorým zrejme väčšina z nás ešte stále trpí.

Projekt Kultúrny kyslík podporil z verejných zdrojov Fond na podporu kultúry ako hlavný partner.