Slovenský štátny rozpočet na kultúru v analýze IKP

Tak ako každý rok začiatkom novembra sa začal boj o verejné financie pre ministerstvá slovenskej vlády. Rokovanie v parlamente malo vzbudzovať oprávnenú zvedavosť aj obavy všetkých tých, ktorí sú od výšky verejných subvencií závislí. Bohužiaľ, v IKP musíme konštatovať, že aj tento rok sa opakoval tradičný scenár a kultúrna a umelecká pospolitosť bude reagovať na toto rozdeľovanie až vtedy, keď sa to začne každého z nich osobitne dotýkať. Preto sme sa rozhodli, že predbehneme tradíciu a umožníme vám nahliadnuť do zákutí a komôr rozpočtu MK SR ešte pred svätým Mikulášom.

Minister kultúry Marek Maďarič vystúpil v parlamente s chválenkárskym prejavom, čo je pred parlamentnými voľbami pochopiteľné. Označil rozpočet SR za najlepší európsky rozpočet, ktorý nám môžu závidieť od Holanska až po Švédsko. Tak sme si rýchlo vygúglili čísla rozpočtov týchto krajín na kultúru a oči si ideme vyočiť, pretože čo sa týka kultúry Slovensko je vždy buď alebo pred alebo za Albánskom.

Je pravda, že celkové výdavky na kultúru veľmi mierne stúpajú. V roku 2013 212,90 mil. eur, v roku 2014 208 mil. eur, v roku 2015 218 mil. eur, to je ešte len odhadovaná skutočnosť a plán na rok 2016 202 miliónov eur. Nemienime z tohto vyvodzovať nejaké siahodlhé závery, pretože rozdiel medzi plánovaným rozpočtom Ministerstva kultúry a medzi skutočnosťou, ktorá sa ukáže v ďalšom roku, je niekedy až 27 mil. eur, podľa toho, či dostane minister peniaze na rekonštrukciu Slovenskej filharmónie, Slovenskej národnej galérie, Kaštieľa v Rusovciach, alebo nedostane. Dôležité sú percentá v pomere k hrubému domácemu produktu. A tak, kým sme mali na kultúru v roku 2013 0,29 % HDP, v roku 2015 0,28%, a v plánovanom rozpočte na rok 2016 0,25 % HDP.
Ako povedal pán minister “kto čo zaseje, to bude aj žať.” A žatva bude o 5 rokov, 10 rokov, 12 rokov. Nech si budúca generácia poradí sama.

V roku 2011, roku ktorý bol zasiahnutý bankovou krízou, sa zmenšil balík peňazí určených na kultúru o 2 mil. eur. Ale aká kríza spôsobila pokles výdavkov na kultúru o 4,77 mil. eur v roku 2014, na to nemáme k dispozícii žiadnu ministerskú výhovorku, takže ak minister tvrdí, že vybavil na rok 2016 o 11 mil. euro viac ako v minulom roku, tak to je len príjemná súčasť jeho volebnej propagandy. Keď si predstavíme rozpočet ako koláč, tak musíme jednoznačne konštatovať, že za celé štyri roky ministerstva pána Maďariča rozpočet kultúry stagnuje. Naopak, podľa plánovaného rozpočtu kultúra v roku 2016 dostane zabrať. Dostáva sa totiž do centra pozornosti v rámci prioritnej osi dva notoricky známeho OPISu, ktorý oblažuje našu súčasnosť možnosťou ironických komentárov (http://www.slovensko.wtf/).

Pár nárekov o postavení kultúrnej a umeleckej obce vo svetle jej finančného ohodnotenia. Parlament celé dni rokuje o zvyšovaní sociálnych dávok, o minimálnych dôchodkoch, o minimálnom plate, o priemernom plate v hospodárstve. A preto IKP zverejňuje, že kým v roku 2012 bola priemerná mzda v kultúre 78,63 % priemerného platu v slovenskom hospodárstve, tak v roku 2015, to už bolo len 70,05 %. Ľudia, ktorí pracujú v kultúre a patria medzi najvzdelanejších majú najhoršie platy. Priemerná mesačná mzda v slovenskom hospodárstve v roku 2015 dosahuje 858 eur a postupne od roku 2012 20 eurami rastie. Ale v kultúre, milí priatelia, o raste ani nechyrujeme, tam sa tri roky priemerná mzda ani nepohla a štvrtý rok ministrovania Mareka Maďariča klesla o 30 %, teda o celých 30 eur. Nožnice medzi priemernou mzdou v hospodárstve a priemernou mzdou v odvetví kultúry sa tak roztvárajú neúnosným tempom.
Čiže kto sa vlastne má na Slovensku lepšie? Zamestnanci v oblasti kultúry, jednej z rozhodujúcich oblastí pre civilizačný postup Slovenska, nie. A títo podhodnotení zamestnanci ponesú v roku 2016 celú ťarchu projektu informatizácie kultúry.

Verejný rozpočet na podporu kultúrnych aktivít, čiže pre rozpočtové a príspevkové organizácie je na rok 2016 o 500-tisíc eur nižší, ako je očakávaná skutočnosť vyčerpaných financií v roku 2015. Na základe čoho, pýtame sa? Vypracovalo ministerstvo nejakú analýzu, či evauláciu ich činnosti, alebo jednotlivých inštitúcií? Sem s ňou. Lenže o ničom takom nevieme. Bohužiaľ, keď nie sú hodnotenia, tak sa žiadna z inštitúcií nemôže brániť, že „veď my sme ale splnili“. A pritom sme na kontroly verejných financií vytvorili doslova sci-fi aparát, v ktorom na každé minuté euro, musí aspoň desať podpisov. Aspoň desiatich preto, aby sme nedokázali jednoznačne určiť, kto je ten zodpovedný. Alebo preto, aby bolo potom možné písať elaboráty o tom, ktorý podpis tam z tých desiatich chýbal, alebo aby sme zvýšili zamestnanosť tým, že len veľmi odborne vyškolení ľudia sa budú orientovať medzi tým, na čo tie peniaze boli vydávané. A pritom by nám aj v rezorte kultúry malo ísť o „hospodárnosť, efektívnosť, účinnosť a účelnosť“, ako sa to vždy zdôrazňuje, ale v tejto byrokracii sa nám tieto pekné štyri evaluačné mechanizmy dáko stratili.

Účelnosť by mala znamenať schopnosť pomocou určitých opatrení splniť stanovený cieľ a ak by sme chceli hovoriť o hospodárnosti, potom na základe tohto cieľa by sme mohli jasne určiť, s akými nákladmi je možné tento stanovený cieľ dosiahnuť, kde sa stala chyba a treba sa potom spýtať, ako tento dosiahnutý stav súvisí s tým, čo sme si dali ako cieľ. Ale máme my nemáme stanovené ciele v kultúrnej politike! Čiže – nemôžeme urobiť žiadnu obsahovú kontrolu, lebo nemáme ciele, a tak neexistujú ani indikátory ich merania. Čiže celá evaluácia v oblasti kultúry sa rovná kontrole, či sme naplnili kvótu desať podpisov na nákup v hodnote jedného eura, alebo desať eur, alebo sto eur. To je všetko.

Ak sa pozrieme v rozpočte na naše vlajkové lode, inštitúcie národnej kultúry, teda rozpočtové a príspevkové organizácie MK SR, tie dostanú v roku 2016 zaokrúhlene 93,1 mil. eur. Podpora časti z nich zostáva roky na tej istej úrovni ako v predošlých obdobiach, napríklad Štátna opera, Slovenské centrum dizajnu, Slovenská ústredná hvezdáreň, Slovenská národná galéria, Slovenská knižnica pre nevidiacich v Levoči, Národné osvetové centrum, Literárne informačné centrum, Hudobné centrum, ÚĽUV a tak ďalej. Naopak, niektoré majú dokonca krátený rozpočet. Napríklad Divadelný ústav, Slovenská filharmónia, Slovenské národné divadlo, Slovenské technické múzeum, Štátny komorný orchester v Žiline. Na základe akého kľúča, akého ukazovateľa efektívnosti, účinnosti, či hospodárnosti dochádza k tomuto javu, to sa nedozviete. A práve tieto kultúrne inštitúcie sú zásadným prepojením s neformálnym, kultúrnym vzdelávaním a výchovou. Ale to sa nehodnotí. Zabetónovaním a krátením rozpočtov týchto vlajkových inštitúcií a neschopnosťou identifikovať ich efektívnosť či neefektívnosť, sa samotné ministerstvo oslabuje a okliešťuje svoje aj tak mizerné kompetencie v oblasti vzdelávania.

Tieto kompetencie neraz preberajú na seba organizácie tretieho sektora, z ktorých mnohé patria práve do sektora kultúry. U nich sa bohužiaľ situácia neustále zhoršuje. Ich zásadný zdroj financovania – 2% asignácia dane – v súčasnosti skrátená na 1%. Pričom krátenie je postavené na premise, že súkromný sektor sa zriekne 0,5% zo ziskov. Vraj ak darujú, môžu asignovať 2% (inak len 1%). Dary sa stratili v procese realizovania, konštatujeme. Prieskumy alarmujú, že ochota darovať je mizivá a pre mnohé organizácie, často kultúrne, celá situácia likvidačná. A zákon o sponzoringu a mecenášstve neprichádza a neprichádza.

Na dotačný systém mávalo ministerstvo rozpočtovaných okolo 20 mil. eur. Uvažujte! Na celý grantový systém 20 mil. eur. Koľko stáli tie garáže pod Hradom? Trojnásobne! A ešte nevieme, možno to bude aj 70 mil. A na celý grantový systém ministerstva kultúry 20 mil. eur! Toto je najlepší európsky rozpočet? Treba uznať, že aj pod naším tlakom pán minister zrealizoval v roku 2015 ďalší fond na základe ”arm lenght´s principle”. Na Slovensku sme o ňom začali hovoriť už pred vyše 10timi rokmi. Ale po týchto10 rokoch je už takto jasne postavený ” arm lenght´s principle ” pre-ko-na-ný. Dnes vyspelé štáty EÚ prechádzajú na “arm´s to arm´s principle”. Ale my sme ako vždy pozadu a namiesto toho, aby sme išli najmodernejšou cestou, alebo našou svojstojnou, opakujeme chyby, ktorých sa naši susedia zbavujú.

Ale my sme v roku 2015 sme svedkami vzniku Fondu na podporu umenia, zase tak ako v AVF, nikto neponesie za rozdávanie peňazí žiadnu reálnu zodpovednosť, pretože za všetko zodpovedajú mnohopočetné komisie. Ale ak chcete peniaze z tohto fondu, pripravte si peňaženky. Kto prispieva do tohto fondu? My, daňoví poplatníci, hráči hazardných hier, čo sú zväčša najnižšie zarábajúce skupiny obyvateľstva a potom samotní žiadatelia o granty. To je neuveriteľný spôsob financovania verejného grantového systému. Čo z toho vyplýva? Pýtajte si čo najmenej peňazí, aby ste zbytočne nefinancovali komisie, ktoré sú platené, členov, ktorí sú platení, aj riaditeľa, ktorý je platený, aj správnu radu, ktorá je platená a ich odmeny nijako nezávisia od toho, ako kvalitne budú vyberať záujemcov o granty. Oni nijakým spôsobom neparticipujú na kvalite fondu, ale vy, ktorí žiadate na kultúrne akcie, zaplatíte za to, že sa vôbec môžete na nich obrátiť a že sa oni zo svojej váženej vysokosti na grant pozrú a potom vás pošlú preč a peniaze si strčia do vrecka. Skvelé, úžasné, inovatívne.

Pán minister chcel pre rok 2016 vymámiť z Tiposu najmenej 10 miliónov eur, mimochodom, smiešna suma pre Tipos a pri tom sa mu podarilo získať len 5 mil. eur. Keď sa pozriete, koľko Tipos platí na šport v priemere 17 mil. eur ročne (priemer za 10 rokov), pochopíte, aké postavenie má kultúra na Slovensku v skutočnosti, bez propagandy. A pritom zákon o Fonde na podporu umenia neprecizuje povinnosť Tiposu prispievať? Ak sa to nepodarilo tomuto politicky silnému ministrovi, aby sme dopredu vedeli, s koľkými miliónmi môžeme do budúcnosti počítať, máme v IKP oprávnenú obavu, že FPú môže skončiť s menším rozpočtom, než bol dotačný systém na MK SR. Mimochodom, čo je to za fond, ktorý nemôže s finančnými prostriedkami pracovať na finančných trhoch? A žiadneho mecenáša by nikdy v živote nenapadlo, aby do tohto fondu nejaké peniaze investoval, takže fond sem fond tam, buďme si vedomí, že to bude len obyčajná pokladňa. A jeho riaditeľ pokladník.

Prejdime k ďalšej dôležitej téme. SNG. Osem rokov sedel pán Maďarič na stoličke ministra. Ale veď my nemáme národnú galériu. Máme len Eszterházyho palác. Nič viac. Prísľub ministra, že rekonštrukcia sa už začne, ale v rozpočte nikde nefiguruje. A vo výdavkoch v kapitole je alokovaných len 6,3 mil. eur a z toho sa 3 mil. použijú pre sanovanie rozpočtu RTVS a zbytok na rekonštrukciu určite potrebného Múzea holokaustu v Seredi a udržateľnosť iných projektov. Takže Slovenská národná galéria čo? Od macochy. Už ani nie Popoluška.

Pritom je zaujímavé sledovať neustály nárast výdavkov na Tlačovú agentúru Slovenskej republiky. Kým v roku 2011 dostala 1 mil. eur, v 2012 to už bolo 1,86 mil. eur, v 2013 1,4 mil. eur, rok 2014 1,9 mil. eur a v roku 2015 a 2016 2,2 mil. eur. A pritom TA SR zároveň zarába na trhu s informáciami. Chápeme, že prístup k informáciám je zásadný, ale nerozumieme absurdite, podľa ktorej RTVS musí platiť, to znamená, RTVS, ktorej my platíme podľa zástrčkového zákona, platí TASR sumu 18 600 eur mesačne. Dobre čítate! Osemnásťtisíc šesťsto eur mesačne, kým mesiac prístupu k Českej tlačovej agentúre stojí 6 000 eur, komplet servisu Reuters s videami 14 000 eur na mesiac. To čo je? To je aký tunel? Aké peniaze sa tam balia do alobalu? Navyše v roku 2014 platila RTVS sumu 17 400 eur a ešte došlo k medziročnému nárastu o 1200 eur. Takto my máme takzvanú verejnoprávnu inštitúciu TA SR, zásadne závislú na transfere zo štátneho rozpočtu.
Zaujímavosťou je bod 44 Akčného plánu rozvoja kultúry na roky 2015 – 2017 – vytvoriť zásobník projektov v oblasti kultúrneho a kreatívneho priemyslu v spolupráci s VÚC, deadline 31. 12. 2015, rozpočet 143 861 000 eur. Výsledkom spolupráce ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu má byť prepojenie kultúry a kreatívneho priemyslu v rámci “IROPu”. Na základe spolupráce bude možná alokácia finančných prostriedkov do takzvaných kreatívnych centier a v rámci grantov aj malým stredným podnikateľom v oblasti kultúry. O tomto zámere sa však v rozpočte nedozvedáme, informácie nám zatiaľ distribuujú ministerskí úradníci len formou regionálnych workshopov.
V IKP nemôžeme obísť proces digitalizácie nášho kultúrneho dedičstva. Našťastie, aspoň na osemnásť mesiacov vlády I. Radičovej prestali platiť zmluvy, ktoré so súkromnou firmou podpísalo ministerstvo kultúry za prvej vlády R. Fica, teda za prvého ministrovania M. Maďariča. Vtedy sa mohli ujať svojej práce naše kultúrne inštitúcie. Dnes ide o to, kde sa k nimi digitalizovanému obsahu dostaneme.

Do konca septembra 2015 zdigitalizovala Slovenská národná knižnica podľa prezentácie na konferencii ITAPA 2015, spolu 2 649 338 objektov. Mala na to vynaložiť 40 282 685 eur. Väčšinu objektov, ktoré zdigitalizovala, však nie sú knihy, ale listotlače, články z novín a listinné archívne jednotky. Načo by Slovenská národná knižnica digitalizovala knihy, všakže? Takže teraz ich zostalo stále vyše pol milióna nespracovaných. V prípade SNK existujú nezrovnalosti v porovnaní s projektom digitalizácie, ktorý bol pôvodne schválený. Slovenská národná knižnica nezdigitalizovala všetko, čo plánovala, ani nezabezpečila komplexné masové priemyslové ošetrenie. Podľa článku v Trende „celkový počet strán, ktoré sa mali zdigitalizovať v Národnej knižnici, tým klesol z pôvodne plánovaných 253,8 mil. na 40,3 mil. strán.“ To je zhruba šesťnásobný pokles oproti plánu. Teda,  jednak sa znížil počet objektov a zároveň sa uprednostnili písomnosti menej náročné na spracovanie na úkor náročnejších kníh. Tu treba poznamenať, že kompletná infraštruktúra, všetky stroje, zariadenia, zamestnanci, to všetko bolo dimenzované, pripravené a obstarané na pôvodný výkon 700-tisíc kníh a 253 mil. strán. Minister Maďarič splnenie plánu na menej ako pätinu považuje samozrejme za úspech. Digitalizácia a ošetrenie jednej strany nestáli 19 centov , ako predpokladal pôvodný projekt, ale niekoľkonásobne viac, zhruba jedno euro. K nákladom na digitalizáciu je nutné ešte pripočítať alikvótnu časť z projektov na zverejnenie a dlhodobú archiváciu. Na portál Slovakiana, ktorý má slúžiť na uchovanie digitalizovaných objektov, bolo vyčlenených 23 miliónov eur, na centrálny digitálny archív 33 miliónov eur. Z týchto súm zhruba 67 % prináleží obsahu zo Slovenskej národnej knižnice, čo znamená, že celkové náklady na digitalizáciu knižničných a archívnych dokumentov sú asi 75 miliónov eur. Z toho vyplýva, že jednotková cena za stranu je asi 1,9 eura. Mimochodom, SNK dodnes odovzdala do Centrálneho dátového archívu len 88 terabajtov, čo nie je ani jedno percento z plánovaného obsahu. To znamená, že kolieska v archíve za 33 mil. sa točia naprázdno. Keď už hovoríme o webe Slovakiana, skúste si ho otvoriť. Stretnete sa s odkazom, aby ste sa vrátili až v decembri 2015. To je všetko. Zrejme si Ministerstvo kultúry si povedalo, že úžasne napne sily a od 1. decembra do 15., kedy začnú všetky jeho pracovníčky piecť koláčiky, to dobehnú. Ako sa to hovorí po slovensky? Došolichajú.

Minister Maďarič sa pri expozé k rozpočtu pochválil tým, že sa RTVS podarilo zastaviť pokles výberu koncesionárskych poplatkov. RTVS na budúci rok plánuje príjmy 75 mil. eur. Pritom potrebuje podľa zákulisných informácií vyše 93 mil. eur na obyčajné existovanie. Nieto ešte na zlepšenie technologického parku, zamestnávanie špičkových ľudí, keď už nechceme hovoriť o programe.  Ktorý kanál pozerali Slováci, keď sa chceli v príbuznej reči dozvedieť, čo sa deje v piatok 13. v Paríži? RTVS, alebo TA3? Nie, všetci prepli na ČT 24, pretože tento kanál českej verejnoprávnej televízie mal perfektný, okamžite aktualizovaný informačný servis. My nemáme verejnoprávny informačný servis. A TA3 je stranícka a nie informačná televízia.

Čo nás teda čaká v roku 2016, ak pozorne čítame rozpočet MK SR?

Budeme mať komunitu neistých, dokonca priam vystrašených umelcov a kultúrnych pracovníkov, pretože ako bude fungovať fond pre umenie zatiaľ nie je isté a pracovníci v kultúrnych inštitúciách musia držať hubu a krok. Budeme mať komisie vo fondoch, ktoré nebudú niesť žiadnu zodpovednosť za to, komu pridelia granty a čo z týchto grantov vznikne. Budeme mať ďalej riaditeľov fondov, ktorí nebudú niesť žiadnu zodpovednosť, lebo rozhodli komisie. Budeme mať ďalej správne rady týchto fondov, ktoré nebudú niesť žiadnu zodpovednosť, pretože komisie a riaditeľ rozhodli. Takže budeme naďalej vynakladať prostriedky a nebudeme hodnotiť, na čo boli použité.

V IKP sme za posledné roky dospeli k zisteniu, že kultúrnu politiku Slovenska si robí každý, ako príde. Ani na rok 2016 nebudeme mať žiadne podrobné štatistiky, žiadne analýzy a výskumy. Nebudeme vedieť čo si ľudia predstavujú pod kultúrou a na čom z nej by sa chceli aktívne zúčastňovať.  Nevieme o žiadnych plánovaných medzinárodných konferenciách, na ktorých by ministerskí, mimovládni a zahraniční diskutovali o našej kultúrnej politike. Jednoducho po voľbách nastúpi nejaký minister, jeho námestníci, celí prekvapení , že sú tam a povedia si: “A čo keby sme urobili toto?” Ak sme kritizovali, že každé štyri roky si nejaký minister robí nejakú inú politiku, tak v Ministerstve kultúry SR nielenže každý minister, ale každý úradník si robí, čo sa mu zachce, pretože sme sa nikdy ako spoločnosť nedohovorili na tom, čo si predstavujeme pod kultúrou, čo od nej vyžadujeme a kam chceme, aby smerovala. Biť v prsia sa dokážeme, ale nejakú predstavu, na ktorej by sme sa všetci zhodli, ani po roku 2015 nemáme. A pritom kultúra, to nie sú dôchodky, ktoré môžete meniť z mesiaca na mesiac. To je dlhodobá práca, ktorej ovocie sa ukáže po desiatkach rokov.

Takže máme dva fondy, ktoré sú len pokladne. Napočítali sme tridsaťjeden strategických plánov MK SR, ktoré nie sú strategické. A medzi nami ani reálne. Presadzujeme systémy, ktoré už vo svete nie sú moderné. A najnovšiu mantru kreatívne priemysly skloňoval už v roku 2003, v národnej správe o kultúrnej politike Slovenskej republiky z roku 2003, pán Kováč. Prečo strategické plány? Pretože Brusel, ktorý stále od nás žiada nejaké plánovanie. Inak totiž nedostaneme balík peňazí zo štrukturálnych fondov v hodnote 215 860 548 eur.