Via Cultura; Inštitút pre kultúrnu politiku dňa 11. decembra 2018 v priestoroch Pistoriho paláca zorganizovala okrúhly stôl, za ktorým debatovali odborníci o slovenskej kultúre a vplyvoch českej a maďarskej kultúry, a to pri príležitosti storočnice vzniku ČSR a zániku monarchie. So svojimi príspevkami do diskusie prispeli Márta Fülöpová, Evžen Gál, Rudolf Chmel, Csaba Gy. Kiss, István Kollai, Lubomír Machala, Radoslav Passia, Peter Salner a ďalší. Diskusiu moderovala Magda Vášáryová.
Prinášame pár úryvkov z diskusie:
“Náš dnešný okrúhly stôl je venovaný storočnému výročiu, teda výročiu zaniknutia monarchie a vzniku nezávislých štátov v strednej Európe a storočnica od zániku vyše osemsto rokov trvajúceho Uhorského kráľovstva.” (Magda Vášáryová)
“Byly to identity, které nezůstaly při klasickém nacionalizmu, ale skutečně aktívně přijímali hodnoty druhé kultury, ať už to byla slovenská, maďarská nebo jiná kultura. Zůstaneme u té
Slovensko – maďarské. Vybral jsem si jednoho významného Slováka, kterého tady nepochybně kolegové znát budou, ale mám pocit, že mnohem více ho znají Češi a Maďaři než Slováci, ačkoliv to byl Slovák. Mluvím o Antonu Strakovi” (Evžen Gál)
“V ruinách mečiarizmu po roku 1998 mohlo vyrásť mladé Slovensko, mohlo sa stať krajinou postavenou na zelenej lúke, ako ekonómovia hovoria, ako jedna čerstvá iniciatíva. Slovensko sa však podľa mňa namiesto toho pokúsilo veľakrát zmerať si sily so starými susedmi, snažilo sa urýchlene si vygenerovať takú slávnu históriu plnú dávnych krívd, akoby bez toho nemalo v strednej Európe šancu získať loptu.” (István Kollai)
“V rámci vzťahu slovenskej kultúry k českej a maďarskej by som pojem imaginácia používal radšej ako vplyv. Mladšia kultúra má vedľa seba kultúry s nejakým typom sociálnej imaginácie a pokúša sa s ňou porovnávať a vyrovnávať. Myslím si, že najzaujímavejšie na vzájomných vzťahoch sú kontaktové priestory, kde sa ľudia dostávajú do priameho kontaktu a nemusia to byť len pohraničné etnicky zmiešané územia.” (Radoslav Passia)
“V rámci vzťahu slovenskej kultúry k českej a maďarskej by som pojem imaginácia používal radšej ako vplyv. Mladšia kultúra má vedľa seba kultúry s nejakým typom sociálnej imaginácie a pokúša sa s ňou porovnávať a vyrovnávať. Myslím si, že najzaujímavejšie na vzájomných vzťahoch sú kontaktové priestory, kde sa ľudia dostávajú do priameho kontaktu a nemusia to byť len pohraničné etnicky zmiešané územia.” (Peter Salner)
“Když už máme tú storočnicu, tak bych chtěl připomenout, že vlastně jedno ze schémat, které se objevovalo po roce 1918 a po vzniku Československa, bylo, kde vlastně tehdejší vedoucí činitelé Československa nedodrželi slib, příslib autonomity slovenského národa a když se československo konstituovalo na základě idee čechoslovakismu. A figuroval tenkrát pojem jednotný československý národ. Ta idea má dlouhou historii v 19 století, je předmětem znova sporu a znevažování a problematizováni v současnosti.” (Lubomír Machala)
“Maďarský sebaobraz, ktorý koniec – koncov bol akceptovaný slovenskou národnou ideou, je výrazne mužský, lebo je tam bojovnosť, je tam hrdinskosť, sú to všetko mužské archetypy a v slovenskej verzii je tento maďarský obraz akceptovaný ale v negatívnom ponímaní. Hrdinskosť a bojovnosť sa interpretuje ako spurnosť, nevera. Uhorsko sa akceptuje ako maďarský projekt, tým pádom slovenská národná myšlienka sa dištancuje, čiže stráca spojenie s uhorskými kráľmi, keď už uvažujeme o archetype kráľa.” (Márta Fülöpová)
“V slovenskom sebapoznaní sa maďarská zložka vcelku prejavuje silnejšími črtami než slovenský prvok v maďarskom sebapoznaní. A netreba popierať, že maďarský prvok v slovenskom zase zavše s negatívnymi farbami, keď sa národná cesta Slovákov vychvaľovala odlíšeniami. Zjednodušene povedané, je to jadro výkladu a z celkového pohľadu pre nás Maďarov tento výklad vonkoncom nie je lichotivý. Maďarské národné chute pokladajú krajinu za jednotnú. Z toho vyplýva, že v Maďarsku dodnes sotva poznajú Slovanov a Slovákov z bývalej spoločnej krajiny. Úprimne povedané, je to bolestivé torzo dnešnej maďarskej identity” (Csaba Kiss)
“Samozrejme, dnes ťažko niekoho nahovoriť, aby čítal Mikszátha alebo Jókaia alebo Józsefa Eötvösa, ale záber toho vplyvu v konečnom dôsledku, teda vplyvu na čitateľské vedomie už v prekladoch, bol silný a súvisí nejakým, povedal by som, aj mentálnym nastavením, o ktorom už bola reč. Mentálnym nastavením na priestorovú skúsenosť tohto územia, kde sa svárime a nevieme sa dorozumieť.” (Rudolf Chmel)
V prípade záujmu o kompletné príspevky nás kontaktujte na ikp@ikp.sk.
Podujatie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia ako hlavný partner.