Premeny a konštanty jednej urbánnej skúsenosti

Vstup do nášho hlavného mesta po niektorej z diaľnic prináša neprehliadnuteľné ukážky pôsobenia veľkých procesov, akými v súčasnosti prechádzajú urbánne aglomerácie na celom svete. Komplexy obchodných centier, skladov a parkovísk, ktoré tu lemujú okraje cesty, by sa mohli  nachádzať na predmestiach Viedne, Ríma alebo Paríža. Na obzore nám satelitné mestečká, zahryzávajúce sa do karpatských lesov, názorne predvádzajú účinky suburbanizácie: aj v tomto meste sa stráca niekdajší vzťah medzi centrom a perifériou, aj Bratislava sa decentralizuje a postupne premieňa na komplex voľne prepojených aglomerácií. Napokon, najvýraznejším prejavom procesov, aké nášmu hlavnému mestu vtlačili jeho súčasnú podobu, je prúd aut, autobusov a kamiónov, uprostred ktorého do neho vstupujeme a prechádzame ním: je to jedno z mnohých miest, ktoré sa stali súborom prúdov prebiehajúcich po regulovaných komunikačných trasách.  

     Je nesporné, že v tomto masívnom a unifikujúcom procese sa strácajú črty a vlastnosti, akými sa ešte nedávno vyznačovali niektoré štvrte a ich obyvatelia. Tí Staromeštania, čo svoje veľké nákupy pravidelne robia v niektorom z nákupných centier, nachádzajúcich sa v Petržalke alebo Trnávke, sa vôbec nemusia znepokojovať chýrmi, ktoré kedysi pred vstupom do týchto zón varovali. Zároveň sa nielen z týchto, ale aj z ďalších okrajových štvrtí vytratili osobitosti, ktorými sa ich obyvatelia vyznačovali z jazykového a folklórneho hľadiska. Kdeže sú časy, keď sa Karlovešťania dorozumievali jazykom, ktorý nám ostatným, ozajstným Blavákom, znel smiešne – a to ani nemuseli hovoriť niektorý zo svojich vtipov!

     Mnohé nasvedčuje, že tie lokálne osobitosti, ktorým sa aspoň na okraji a vo folklórnych formách podarilo prežiť všetky etapy socialistických výstavieb a prestavieb, z povrchu etnického a kultúrneho zloženia mesta definitívne vymazala neúprosná globalizácia. Nebolo by však správne, keby sme si v účinkoch týchto dvoch procesov, ktoré sa napriek všetkým odlišnostiam spájajú v tom, že potláčajú osobitosti miesta a historických podmienok, všímali len čoraz dôkladnejšie vyhladzovanie stôp, aké v priestore mesta zanechali predchádzajúce epochy s ich etnickými, kultúrnymi a politickými charakteristikami. Zaiste, z podoby tohto mesta zmizlo mnohé z toho, čím jeho tvár a atmosféru poznačila najskôr rakúsko-uhorská a potom medzivojnová československá minulosť. Nech už sme však k architektonickým a urbanistickým výtvorom socialistickej moderny a postsocialistickej postmoderny akokoľvek kritickí, nemali by sme zabúdať, že v peripetiách tohto vývinu sa sformoval istý typ urbánnej identity, ktorý nemôžeme charakterizovať iba stratou zmyslu pre tradície a historické hodnoty, pretože sa v ňom stretávajú viaceré ďalšie faktory určujúce vzťah k miestu, jeho obyvateľom a jeho prostrediu. Treba to pripomenúť: mesto, to nie sú len domy, ulice, námestia a komunikácie, k mestu patrí aj skúsenosť, ktorá sa v tomto prostredí utvára ako výsledok nespočetných praktík, akými sa každodenne predlžuje naša mestská existencia.

     Keď sa francúzsky filozof a esejista Olivier Mongin pokúsil zachytiť stav, v akom sa dnes, v čase postupujúcej globalizácie, nachádzajú mestá, upozornil hneď na začiatku, že výraz „urbánna situácia“, akým pomenoval predmet svojho záujmu, neoznačuje iba fyzické prostredie mesta a jeho priestorové usporiadanie.  K fyzickému a geometrickému obrazu mesta Mongin pridáva to, čo nazýva urbánnou skúsenosťou. Táto urbánna skúsenosť je produktom telesných skúseností, ktoré  uvádzajú do chodu vnútorné i vonkajšie, súkromné i verejné, osobné i neosobné vzťahy. Mongin sa obracia k osobnej a priamo telesnej skúsenosti, aby z nej odvodil nielen vnútorný svet indivídua, ale aj vzťahy, akými sa utvára sféra verejného života. Urbánna skúsenosť nachádza svoje výrazové prostriedky, svoj slovník, svoj vlastný diskurz. Jej prejavom sú diela spisovateľov, ktorí skúmajú mesto svojím telom a svojím perom: Borges a Sábato takto skúmali Buenos Aires, Mendoza Barcelonu, Yonnet a Queneau Paríž, Pessoa Lisabon, Joyce Dublin, Pamuk Istambul.

     Koho by sme mohli priradiť k Bratislave, ktorý spisovateľ svojej telesnej skúsenosti s týmto mestom dal podobu jeho literárneho portrétu? Keď občas túto otázku svojim poslucháčom položím, reakciou je zvyčajne rozpačité mlčanie. Trochu lepší výsledok prináša rozšírenie poľa o ďalšie druhy umení, predovšetkým o film a výtvarné umenie. Naozaj, niektoré filmové diela sa tu priam ponúkajú, a to nielen preto, že sa nakrúcali v bratislavských uliciach.

Najvýraznejším príkladom sa stále, aj po desaťročiach, ktoré nás delia od jeho uvedenia, javí Uhrov pozoruhodný film Slnko v sieti (1962). Napriek tomu, že činžiak na Krížnej je len jednou z lokácii, ktoré sa v tomto filme objavujú, je to film, ktorý nám cez postavu jeho mladého obyvateľa, Fajola, sugestívne sprostredkúva špecifickú, dobou podmienenú urbánnu skúsenosť tohto mesta. Na jazykovej úrovni je táto skúsenosť zachytená v slangových výrazoch ako „rídky“, „bezviš“, „senziš“ a i. Ich pripomienka nás vracia do čias, keď sa bratislavských dvoroch a uliciach naozaj takéto výrazy ozývali, aby spolu s pozostatkami prešpuráčtiny, početnými germanizmami, bohemizmami a ďalšími jazykovými stopami minulosti tohto regiónu vytvárali niektoré charakteristické znaky rečového prejavu prvých povojnových generácií.

     To všetko, pravdaže, z rečových prejavov obyvateľov tohto mesta už dávnejšie zmizlo. Nestratila sa však schopnosť kombinovať prvky rôznorodého pôvodu. Treba mať na zreteli, že táto schopnosť sa nijako neobmedzuje na oblasť jazyka. Výsledky jej pôsobenia nachádzame vo všetkých oblastiach života tohto mesta, čo vo svojom súhrne svedčí o tom, že dejiny pre nás nie sú súvislým prúdom spájajúcim minulosť s prítomnosťou a budúcnosťou, ale súborom prvkov, z ktorých si zakaždým po novom skladáme svoju prítomnú identitu. Prvky tohto súboru sa medzičasom zmenili, namiesto germanizmov prišli anglicizmy, namiesto idealizovaných predstav o živote na vidieku a prostých, meštianskou chamtivosťou neskazených ľudí, doňho teraz vstupujú mýty zdravia, zabezpečeného tradíciou farmárskych produktov, stále je to však kompozícia pozostávajúca z fragmentov minulosti a prítomnosti.

     Pokiaľ si v tomto „skladobnom“ prístupe k utváraniu skúsenosti všímame jeho konštruktívne zameranie, nachádzame v ňom mnohé z toho, čím etnológ Claude Lévi-Strauss charakterizoval metódy domáceho majstra, „brikoléra“, ktorý svoje súbory vytvára z pozostatkov predchádzajúcich konštrukcií. Z tohto hľadiska je používanie prvkov rozmanitého pôvodu na utváranie nových usporiadaní prejavom myslenia, ktoré je vynaliezavé a originálne práve preto, lebo je odkázané na používanie už použitého materiálu.

Pokiaľ si však všímame aj sociálne a politické následky, musíme pripustiť, že táto tvorivosť pri zostavovaní nových kompozícií prináša riziká skĺznutia do stavu, ktorý sa dá nazvať balkanizáciou spoločenského prostredia. Keďže svoju urbánnu identitu ustavične komponujeme z prevzatého materiálu, naše myslenie a konanie má neodstrániteľné znaky balkanizácie. To by, pravdaže, nemuselo byť nevýhodou, zvlášť v dobe, ktorá sa hlási k pluralizmu. Nepevnosť toho historického podložia, ktoré sa v iných krajinách vytvorilo v 19. storočí a dodnes tam poskytuje oporu pre meštianske vrstvy spoločnosti, však spôsobuje, že v nás prežívajú sklony zmieriť sa aj s politickými a sociálnymi prejavmi balkanizácie a podobne ako neraz predtým sa v nich nejako „zariadiť“.

Keď autom prichádzame do hlavného mesta, všetko okolo nás vyvoláva dojem, že vstupujeme do racionálne usporiadaného a permanentne kontrolovaného univerza globalizovanej urbánnej spoločnosti. Takýto vstup by mohli mať aj iné metropoly západného sveta. Podobne by sme sa dalo hovoriť aj o viacerých architektonických a urbanistických útvaroch nachádzajúcich sa na teritóriu tohto mesta.

No celkom blízko centra nájdeme ulicu, ktorá nám svojím nesúrodým, provinčným a trhovníckym charakterom zreteľne ukazuje, že ani masívne procesy globalizácie nedokázali z povrchu tohto mesta odstrániť pozostatky zoskupení, ktoré po sebe  zanechalo obdobie, keď Prešporok v monarchii stratil svoj niekdajší význam a pohyby utvárajúce podobu moderných miest začali prechádzať mimo neho. Obchodná ulica, tento výbežok Balkánu nám takto pripomína nielen minulosť s jej zákrutami a návratmi, ale aj prítomnosť. Tú prítomnosť, ktorá je významnou súčasťou nášho myslenia a konania, našej urbánnej skúsenosti. A vôbec to nezávisí od toho, kam chodíme nakupovať.

Miroslav Marcelli