Ktorú kultúru považuje za svoju, tú národnú? Odpoveď je jednoduchá – tú ľudovú s dupaním, krojmi a maľovanými chalúpkami. A ktorú kultúru neuznávame za tú svoju? Mestskú, modernú.
Desiatky literátov, básnikov, filozofov v Slovensku sa pokúšali a pokúšajú potlačiť mýtus plebejského chudobného národa, ktorý vznikol v romantizme a dodnes ovplyvňuje naše chápanie miesta Slovenska v Európe a spôsobuje cyklické odmietanie modernizačných reforiem vo všetkých oblastiach nášho života. Zamilovali sme sa do patetických a tak nepravdivých ceremónií, ktoré dokonca vytláčajú Slovensko ako samostatný štát do smrtonosných čiernych dier na pozadí medzinárodných posunov.
Pokúsi sa nová generácia, ktorá už nezažila cenzúry ani ľudácke ani komunistické, zbaviť sa v kontakte so svetom trivializovaných hľadaní iných východísk aj bez toho, aby kopírovali vzory z iných častí Európy? Vyhrabe z našich dejín ďalšie osobnosti, hodné ich obdivu a obdarí ich novou zaujímavou a dostatočne mýtickou naráciou? Mnohé z nich na nás hľadia zo zabudnutia a len čakajú, kedy si ich všimneme.
Sme pripravení odhodiť škrupinu dnes už falošného folklorizmu a vypáchnutých romantických mýtov rodom z 19.storočia, o ktorých význame už ani netušíme? Veď poľksá rešpektovaná profesorka Janion vyzývala už pred 30.rokmi veľmi naliehavo, „smrť romantickej paradigme“. A čo? A nič. Romantizmus nás naďalej oddeľuje od sveta ako pozostatok železnej opony. A každý, kto sa odváži nakuknúť za ňu, je odsunutý z „národnej kultúry“.
Jedným zo zdrojov pozostávania pri starých prameňoch, hoci už vyschli v márnej nádeji, že sa raz predsa naplnia životodarnou a nasládlou vodou, je aj neschopnosť cirkví modernizovať sa. Ako by nám, katolícki duchovní, ale aj tí kultúrne dôležití pre nás – protestantskí neverili, že nezhynieme ako národ, ak prestrihneme aj tento druh železnej opony a zabudneme na všetko, čo sme sa naučili od našich predkov a čo v sebe prechovávame ako zásadný kultúrny kód, ktorý z nás robí Slovákov a Slovensky.
Po rozlúčení sa s šľachtickou uhorskou kultúrou sa naši Štúrovci, tak ako sa na vzdelancov v romantickom období patrilo, obrátili k tej pravej ľudovej kultúre v slovenských údoliach, na ktorú sa ale títo mestskí farári, ktorí v živote nemali na sebe kroj, pozerali z úctivej vzdialenosti. Nikdy neboli súčasťou ľudovej kultúry. Ale dnes sa už nemáme možnosť obracať na kultúru ľudu, ktorý dnes sedí v dedinách pri televízoroch a hltá populárnu masovú kultúru. Okrem pár nadšencov, ktorí sa snažia napodobniť profesionálnych tanečníkov zo SĽUKU. Pochopíme to konečne? A nemyslíme tým, že prestaneme priopití ziapať niektoré sloky tých istých vraj ľudových pesničiek na oslavách.
Čo nám teda zostáva? Kam sa vyberieme? Začneme si budovať európsku identitu, Slovenska ako nedielnej súčasti európskej kultúry? Otvoríme sa na globálne zmeny a problémy? Áno, to sú reálne možnosti, ale všetci rrušíme, že si to bude vyžadovať veľa rokov tvrdej a nekompromisnej práce, ktorá bude pod stálym ostreľovaním tých, ktorí sa nechcú odvážiť na európsku cestu. Možno aj preto, lebo tušia, že na ňu svojím talentom a imagináciou nestačia a budú nás biť po hlavách budzogáňom tradície a národného dedičstva.
Ale necháme našich už dávno európsky dôležitých umelcov, talenty a tvorivé mozgy upadnúť do zabudnutia, alebo sa budeme pasívne prizerať, ako ich priemerní vyhadzujú za naše hranice, aby obohacovali kultúru iných národov? To je predsa naša tvrdošijná národná tradícia v duchu baťka Vajanského. Sme predsa svedkami, ako dopadlo vyháňanie neposlušných umelcov z Martina a pripravilo nás o národné kultúrne centrum, ktoré je dnes len jedným zo skanzenov dávneho vzopätia a inak obyčajným priemerným mestečkom
Rozhodne nechceme, aby sme sa zjednodušene a bez serióznych diskusií pozerali na romantické obdobie našej kultúry ako na niečo, na čo treba zabudnúť a vrhli sa do víru kopírovania trendov vo svete. Romantické obdobie našej kultúry bolo našou rodinnou odpoveďou na to, čo sa dialo okolo nás, keď sme bojovali o svoje prežitie ako národ. Ale hľadanie skutočných alternatív proti odrhovačkám a našívaniu ďalších lesklých korálikov na kroje sa rovná poctivému prečítaniu Timravy, Tajovského, i Jesenského tak, ako sa o to pokúšal a darilo sa mu, režisér Miloš Pietor, tento rodilý Martinčan a nanovo inscenoval už v Bratislave Statky zmätky ako drámu bez Zacharovho pátosu a výšiviek.
Aj tí dávni spisovatelia a umelci, ktorých musíme nanovo prečítať, napozerať, napočúvať, nám v dileme, pred ktorou stojíme, môžu pomôcť. Nie preto, že by boli „svätými“, ale preto, že to boli talentovaní ľudia, veľkí umelci, ktorí nám zanechali drámy, ktoré dodnes nezmizli z nášho národného života. Vovedú nás do labyrintu spoločného osudu, ktorý zdieľame s ostatnými obyvateľmi a obyvateľkami Slovenska , či sa nám všetci páčia, alebo nie. Osudu, ktorý nemôžeme odhodiť, lebo predstavuje historicko – kultúrne podmienky života medzi našimi horami tu a teraz pre každého z nás.
Magda Vášáryová