Zmena, ktorej sa mnohí z nás vyhýbajú a snažia sa ju zadržať, je život, píše sa v múdrych knihách. Aj my, vo VIA CULTURA sme sa zmenili. Otvárame sa nielen nielen osloveným expertom, ale vám všetkým, ktorým nie je ľahostajný stav kultúrneho prostredia, riadenia veľkých kultúrnych projektov a kultúrna, nielen umelecká atmosféra v Slovensku. Na našom zmodernizovanom portáli budeme môcť slobodnejšie uverejňovať vlastné myšlienky a diskutovať .
Sme presvedčení, že Slovensko dnes stojí na priam civilizačnej križovatke. Politicky sme ju už na 80 percent zvládli. Sedíme za stolom s našimi európskymi susedmi, máme spojencov v euroatlantickom priestore, v peňaženkách silnú spoločnú menu a na cestovanie nielenže nepotrebujeme doložku a pas, ale ani víza. To je obrovský kultúrny skok, ktorý sme urobili v minulých desaťročiach a mali by sme byť naň hrdí. Zvládli sme ho.
Hospodársky sme integrovaní s najvyspelejšími štátmi na planéte a aj keď iste máme priestor na kritiku, posúvame sa na pomyselnej trajektórii stále k lepšej budúcnosti pre naše deti a vnúčatá. Spolu so svetom riešime výzvy doby a vymanili sme sa z presvedčenia našich rodoľubov spred 100 rokov, ktorí nás presviedčali, že na to „ešte“ nemáme. Mnohí ich predpoveď, ktorá znamenala izolovanie sa od európskych pohybov, donekonečna opakujú a myslia si, že tým zmeny zastavia. Vojna v Ukrajine bude znamenať veľkú cezúru a posunie nás ku kultúrnym zmenám, o ktorých sme stále hovorili, ale do ktorých sa nám akosi nechcelo. Čakali sme, či „zhora“ nepríde impulz namiesto toho, aby sme ju urobili sami. Ukrajinskí hrdinovia nás k nej popchnú., o tom sme vo Via Cultura presvedčení. Nič už nebude také, ako predtým.
Aby nám nechýbal spoločný ťah dopredu, a zmysluplno dlhodobý politicky podporený plán,, stačí spolupráca niektorých z nás. Zmenu predsa nerobia masy, ale jednotlivci, ktorí sa pre ňu rozhodnú a ktorí sú už dlhšie na ňu pripravení.
Čo musíme zmeniť?
V prvom rade naše myslenie. Už nestačí presadzovať len viacej peňazí do fondov, potrebujeme civilizačnú zmenu. Ako prvé musíme kriticky vysvetliť a zmeniť naráciu, ako sa moderne hovorí a naše vypáchnuté národné rozprávky rodom z 19.storočia o tom, ako aj hlúpy Jano môže byť kráľom, že sme takí úbohí a biedni, že bieda u nás piští v každom kúte a že nás môže zachrániť len zázračné objavenie sa anjelov rovno z neba. Aj preto nás mladé mozgy stáročia opúšťajú a obohacujú svojim talentom okolité štáty, ktoré si už vybudovali nové imaginárium.
Druhá úloha na nás čaká už niekoľko desaťročí. Musíme si uvedomiť, že uhorská 880 ročná história je aj naša, ako nás k tomu vyzýval už pred 30. rokmi historik Ľ. Lipták. Nechali sme si ju zobrať romantikmi, ktorí sa zamilovali do dedinských dievčat, ako sa na tú dobu patrilo. Ale dnes už vieme, že územia, ktoré obývame so svojim nerastným bohatstvom a inžinierskymi mozgami z celej Európy vytvorili z Uhorského kráľovstva jednu z najbohatších monarchií Európy. A konečne musíme poslať do archívov štúrovsko-mináčovskú predstavu, že naši predkovia boli len tí, čo si zohrievali bosé nohy v chladnúcom popole. Skrátka, konečne sa musíme vzdať predstavy, že sme stále chudobní plebejci. Je to bolesť, ktorá nám bráni sa nadýchnuť. Ťaživý kameň. Trauma.
Koľko takých tráum si ako spoločnosť nesieme na pleciach, že je tak náročné posunúť sa z miesta? Stále detsky veríme na Jánošíka, ako nás zázračne zachráni. Zoberie bohatým, nám rozdá. Deťom o tom hovoríme v rozprávkach, ale v hĺbke duše v to veríme aj my. Politické voľby nám to vždy pripomenú. Traumatické situácie sa cyklicky opakujú.
Stredná Európa, kde nám prichodí žiť naše životy, nie je milá pokojná časť Európy, za osud ktorej nenesieme žiadnu zodpovednosť. Nemôžeme sa vyhovárať, ýe sme boli vždy len obeťou tých mocnejších. Prihlásiť sa k možnosti ovplyvňovať jej osud je ďalším krokom, ktorý musíme urobiť a jeho výsledky prezentovať našim spoluobčanom. Viktimizácia, ako sa tomu odborne hovorí, bola niekoľko rokov celkom úspešná stratégia na prežitie v nehostinnom prostredí druhej polovice 19.storočia, ale dnes je brzdou nášho moderného európskeho štátu.
Kde leží ten pes zakopaný?
V kultúre. Kultúra je terapia, zrkadlo, zracionalizuje to, čo bolí. Investícia do kultúry je investícia, aby náš národ vyrástol, dospel, vyzdravel. Potrebujeme urgentne nové originálne príbehy, nové rozprávky pre Slovenskú republiku, ktoré nemôžu vytvoriť ekonómovia a politici, ale len a výlučne umelci. Spisovatelia, scenáristi, výtvarníci, divadelníci, filmári a všetci tvoriví ľudia, ktorí s nami zdieľajú osud Slovenska. Túto skutočnosť nepochopili významní tvorcovia ekonomických reforiem, ani dnešní politici, ktorí by radi zakonzervovali Slovensko na začiatku 19.storočia, alebo aspoň v období pred II. vatikánskym koncilom, hoci sa nájdu aj takí, ktorí by chceli vymazať z dejín celé osvietenstvo.
Portál VIA CULTURA ponúka otvorené prostredie na zhromaždenie myšlienok, plánov a projektov, ktoré nás nadchnú a posunú od rozprávok o plebejcoch do sveta rozprávok o úspešných, kultúrne vyspelých občiankach a občanoch Slovenskej republiky.