Nová, pripravovaná Stratégia Ministerstva kultúry SR na nasledujúce obdobie rokov 2014 až 2020 sa konečne objavila online na strategiakultury.sk. Samotná tvorba stratégie predstavovala ojedinelý a dlhodobejší proces, ktorý MK SR zverilo do kompetencie súkromnej firme, ktorá dovtedy v oblasti kultúry nebola známa. Po prečítaní návrhu Stratégie môže človek nadobudnúť dojem, že podobné závery už niekde čítal, najmä keď si spomenie na Zmečkovu Analýzu problémov v kultúre z roku 2002. Isto treba oceniť, že si ministerstvo zvolilo pomerne sympatickú participatívnu metódu a jednotlivé kultúrne organizácie sa k príprave Stratégie mohli vyjadrovať na pracovných konferenciách v rámci „okrúhlych“ debatných stolov a tiež online na internete formou komentárov.
Inštitút pre kultúrnu politiku (IKP) sa jednotlivých stretnutí zúčastnil, pozorne tvorbu stratégie sledoval a pripomienkoval. Dnes sme teda pripravení zhodnotiť, ako celý imaginárny pôrod Stratégie rozvoja kultúry Slovenskej republiky dopadol. Aj to, aké pripomienky kultúrnych inštitúcií a účastníkov z radov diskutujúcich zapracované boli a ktoré konkrétne neboli.
Už v úvode Stratégie sa dostaneme do úzkych, ak by sme sa mali stotožniť s definíciami kultúry, národnej tvorivosti, zmenových ideí, národnou schopnosťou a ochotou a podobnými „novátorskými“ smiešnymi termínmi. Celý úvod je dôkazom, že vznikol pospájaním rôznych materiálov. Chyby, jazykové prešľapy, pasívne väzby z prekladov z angličtiny. Zvláštne novotvary, prebrané zo zlých prekladov ekonomických textov sa nebudú dať odstrániť jednoduchou jazykovou úpravou, ale celý text Stratégie by mal prepísať do konečnej kultúrnej podoby odborník. Je pozoruhodné, že napriek mnohým upozorneniam počas každej pracovnej konferencie, MK SR uverejnilo takýto jazykový paškvil, ktorý degraduje aj niektoré pozitívne myšlienky v texte. Dúfame, že obdobie pripomienkovania materiálu stane profesionálnou, odbornou oponentúrou tak, ako je u takýchto dokumentov, ktoré majú zostať aj pre ďalšiu vládu a ďalších ministrov, zvykom.
Stratégia, ktorá vznikla v šiestom roku pôsobnosti ministra kultúry M. Maďariča, hneď v úvode kritizuje doterajšie nedomyslené „pokusy o tvorbu a implementáciu kultúrnych politík na Slovensku a ich ideologicky ladené heslá o povinnostiach štátu ku kultúre a bez povinností kultúry voči štátotvornému národu“, čo samozrejme vzbudzuje dojem, že je to kritika aj jeho nečinnosti počas tých dlhých rokov vo funkcii. Ale ak by sme ju mohli považovať za prísľub, že Ministerstvo kultúry si konečne ujasní svoje úlohy a na základe kritických vyjadrení voči ministerstvom riadeným kultúrnym inštitúciám, ktoré spravuje z verejných financií, podniknú konečne zásadné kroky, aby uľahčili prácu kultúrnym pracovníkom v nich, bol by to jeden zo základných prínosov Stratégie. Lebo ak doteraz „dávali peniaze a nevedeli, čo sa za ne produkuje“, tak naše obavy z kvality i kvantity implementácie Stratégie sa len zväčšujú.
Stratégia podčiarkuje najmä socio-ekonomické prínosy kultúry do života Slovenskej republiky. Dokonca zdôrazňuje myšlienku, že kultúru nesmieme už chápať ako nadstavbu, teda komunistami počas 40.rokov presadzovanú ideu kultúry ako niečoho, čo slúži ideologickým potrebám a tvorivosti len vtedy, keď sú základné životné podmienky na vysokej úrovni. Kritika vnímania kultúry ako nadstavby, či nadproduktu , bola jasne pomenovaná už v Národnej správe o kultúrnej politike Slovenskej republiky z roku 2003. Máme to chápať tak, že sa za 10 rokov nič nezmenilo a nikto za to nie je zodpovedný, len to jednoducho opäť skopírujeme do Stratégie na ďalšie obdobie? Stratégiou definovaná kultúra produkuje celé vymenované kvantum pozitívnych externalít, pričom zdôrazňuje napríklad aj nárast „neuchopiteľného spoločenského kapitálu“. A to je len jeden príklad nezrozumiteľného termínu, ktorými sa Stratégia „hemží“.
Jadrom Stratégie je Strategická vízia. Obsahuje 7 oblastí: 1. Formovanie kultúrnych potrieb a dopytu po kultúre výchovou a vzdelávaním, 2. Zachovanie a sprístupnenie kultúrneho dedičstva, 3. Systematická podpora pôvodnej umeleckej tvorby, 4. Nastavenie funkčného systému financovania v oblasti kultúry, 5. Funkčný model využitia kreativity a kultúry v hospodárskom rozvoji Slovenska. 6. Systematická podpora výskumu v oblasti kultúry, 7. Kultúra ako spolutvorca obrazu krajiny v zahraničí. Každá z oblastí si zaslúži kritickú analýzu.
Už prvé vety Vízie zdôrazňujú tesné prepojenie významu kultúry a systému vzdelávania. Tento koncept je tradičný, ale dnes už pomerne obstarožný, lebo jeho modernejšie ponímanie je premýšľanie o kultúre, ktorej imanentnou časťou je vzdelávací proces. Spolu s ďalšími systémami rodinného i spoločenského života vzniká niečo, čo prechádza celým naším životným ekosystémom, všetkými jeho zložkami. Moderné pomenovanie preto znie – kreatívna ekológia. Ak by tvorcovia Stratégie pracovali s týmto termínom, nemuseli by natoľko zdôrazňovať len ekonomický aspekt kultúry. Ten by bol len jedným z celého radu prínosov, pričom dnes už nevieme určiť, ktorý je podstatnejší. V 21.storočí vieme povedať len to, ktorý je pre nás uchopiteľnejší a merateľnejší – a tým finančné ohodnotenie a ekonomické prínosy bezpochyby sú.
Základné body strategickej Vízie hovoria o tom, že „kultúra je zušľachťujúcou energiou, utvára identitu a charakter spoločnosti dovnútra i navonok. Má základ v slobodnej tvorivosti jednotlivca. Je pre spoločnosť zdrojom inovácií. Tvorí duchovné hodnoty, vďaka ktorým je život hodný žitia“. A hovoria o kultivácii človeka pomocou kultúry a o tom, aké výrazné miesto zastáva pri tvorbe národnej identity a charakteru spoločnosti. Jednotlivé aspekty sú isto nespochybniteľné, veľmi dôležité je ich prepájanie, čo prízvukujú tzv. „prierezové disciplíny“. Stratégia nimi pomenúva „rovnocennosť všetkých aktérov“ spoluvytvárajúcich kultúru, využívanie existujúceho kultúrneho zázemia – potenciálu a budovanie a využívanie partnerstiev na všetky strany a úrovne. Najhlavnejšou vetou v tejto časti je tvrdenie, že „kultúra má základ v slobodnej tvorivosti jednotlivca“. Po slovensky by to znelo: „ Kvalita kultúry zásadne závisí od tvorivej sily a talentu jednotlivých osobností v slobodnej atmosfére demokratického štátu.“ Potom by musela vypadnúť z textu veta, že kultúra rebeluje, alebo že kultúra je zdravá, akoby niekedy dostala chrípku….napríklad. Uvedomenie si, že kultúra je len súhrnom aktivít jednotlivcov, je základnou zmenou myslenia voči päťdesiatim rokom totalitných režimov, v ktorých kultúrne osobnosti na Slovensku, pridusené ideologickými požiadavkami a neslobodou, živorili.
Je zaujímavé, že v celom texte Stratégie sa ani raz nestretneme s dôrazom na to, že slovenská kultúra i kultúra národnostných menšín na Slovensku je nedeliteľnou súčasťou európskej kultúry. Nanajvýš sa s náznakom tejto myšlienky stretneme len v pasáži, ktorá sa zmieňuje o čerpaní európskych financií. To považujeme za mimoriadne nekultúrny prístup, najmä ak si uvedomíme, že sa ani ministrovi Maďaričovi nepodarilo vybojovať časť financií zo štrukturálnych fondov na podporu kultúrnych inštitúcií. Jediné peniaze od západných Európanov máme na digitalizáciu a je to suma, ktorá je väčšia ako celoročný rozpočet MK SR. Aspoň zmienka o európskej kultúrnej vzájomnej závislosti v úvode Stratégie by zaradila text hneď do „kultúrnejšieho“ kontextu.
Prvou strategickou oblasťou, ktorej sa Vízia venuje, je problém formovania kultúrnych potrieb a dopytu po kultúre výchovou a vzdelávaním detí a mládeže. Škoda, že sa nevenuje ani slovom kultúrnej výchove v rodinách a jej podpore, hoci atmosféra v rodine, najmä čítanie, je podľa všetkých európskych prieskumov určujúca pre ďalšie rozvíjanie kultúrnej osobnosti viac, ako akákoľvek škola. Text spomína aspoň sieť umeleckého školstva, ktoré by si tiež zaslúžilo väčšiu pozornosť ako systém, ktorý je na Slovensku jedinečný a funguje. Očakávali by sme, že v tomto štádiu príprav Stratégie je už vypracovaný aj základný model spolupráce s Ministerstvom školstva SR a že sa v texte objaví aj náznak prvých dohovorov. Napríklad návrat vyučovania hudby a výtvarnej výchovy do škôl, teda trend, ktorý je už zavedený v niektorých susedných štátoch. Otázne je aj základné tvrdenie, „slovenská spoločnosť neprikladá kultúre dostatočný význam“. V prílohe potom nájdeme dôkaz, že to nie je pravda. Verbálne veľká časť spoločnosti si je významu kultúry vedomá. Fakt, že na ňu nevynakladá väčšiu časť rodinného rozpočtu, je len obmedzeným kvantitatívnym ukazovateľom. Takéto zjednodušenie problému text Stratégie priam deklasuje. Väčšiu pozornosť ako jednu vetu by si zaslúžilo aj neformálne vzdelávanie a práca mnohých amatérskych kultúrnych a osvetových pracovníkov, ktorých sú na Slovensku tisícky. Materiál nespomína ani slovom ani pracovníčky vyše dvoch tisíc knižníc, ktoré významnou mierou vzdelávajú nielen mládež, ale aj seniorov. Ich kultúrna úroveň predsa tiež predurčuje „kultúrnu dráhu“ rodinných príslušníkov. Modernizácia knižníc a ich premena na multiaktívne kultúrne inštitúcie už prebieha roky v niektorých porovnateľných štátoch okolo nás.
Druhá strategická oblasť sa volá Zachovanie a sprístupnenie kultúrneho dedičstva. V rámci pracovnej konferencie k druhej verzii Stratégie sme pomerne obšírne kriticky hovorili o potrebe vnímania kultúrneho dedičstva nielen z pohľadu zachovávania pamiatkových fondov a akvizícií, ale i z pohľadu nehmotného dedičstva – napríklad tradície, jazyk. Tieto aspekty spolu s požiadavkou na ich propagáciu a modernú komunikáciu si v Stratégii svoje miesto našli. Nedostatkom Vízie je, že naivne a romanticky predpokladá záchranu a obnovu všetkých pamiatok a ich udržiavanie. Ako, prečo a čím, tým sa Vízia nezaoberá. A pritom sme na Slovensku „pochovaní“ pod pamiatkami. Nikdy nebudeme mať rozpočet, ktorý by umožnil záchranu všetkého hodnotného, čo sme zdedili na našom území a čo sme niekoľko desiatok rokov statočne ničili. Očakávali sme od Vízie, že pomenuje oblasti a základné obrysy pamiatok, ktoré budú zachraňované zo štátneho rozpočtu, teda rozpočtu MK SR. Tie, ktoré by mali zostať v pôvodnom stave, tie, ktoré budú premenené na kultúrne priestory pre občanov jednotlivých regiónov, ale financované z rozpočtov samospráv a tie, ktoré dostanú do správy súkromní záujemcovia. Všetky potom môžu slúžiť tak štedro zmieňovanej kultúrnej turistike. Škoda, že sa nedočítame aspoň pár viet o úlohe MK SR pri „ zvyšovaniu atraktívnosti ….pre kultúrny turizmus.“
Najmenej priestoru je venované oblasti Systematická podpora pôvodnej umeleckej tvorby. Dlho očakávaný Fond kultúry je popisovaný veľmi striedmo. IKP vždy propagovalo a plne podporuje arm´s length principle vo financovaní kultúrnych projektov. Predstavujeme si, že minister vyhlási každý rok svoju prioritu, aby sa z Fondu nefinancovali voľnočasové aktivity, ktoré nemajú s kultúrou, ako my ju chápeme, veľa spoločného. Bolo by isto na prospech veci, aby sa po zmene štatútov príspevkových kultúrnych inštitúcií aj ony mohli zapojiť do čerpania prostriedkov na niektoré synergické projekty spolu so samosprávami. Konštatujeme, že sa materiál vôbec nevenuje spolupráci s umeleckými zväzmi, prípadne zmene nastavenia podpory týchto dôležitých mimovládnych inštitúcií. Oceňujeme, že sa v texte Vízie a najmä v prílohe zdôrazňuje viacročné financovanie niektorých, škoda že zatiaľ nedefinovaných, kultúrnych aktivít. Možno by sa tým zmenila aj celková koncepcia, ktorá predpokladá „podmienky pre vznik umeleckých diel“, akoby podmienky a nie podpora talentov prispeli k možnosti vytvárať hodnotné umelecké diela. Celé kultúrne spoločenstvo so zatajeným dychom čaká na možnosť získavania viacročných grantov najmä pre kvalitné kultúrne festivaly, aby sa všetky nemuseli uskutočniť len v posledných troch mesiacoch v roku kvôli účtovným problémom. Ako však konštatujú autori v Prílohe, tento krok si bude vyžadovať zmenu niekoľkých zákonov, čo potrvá najmenej ďalší rok a proces štartovania tohto nanajvýš potrebného predsavzatia sa dostáva do volebného roku, čo je najnevýhodnejší čas pre legislatívny proces a schválenie takýchto zásadných zmien.
Strategická oblasť 4: Nastavenie funkčného systému financovania v oblasti kultúry už hovorí pragmatickejším jazykom. Minister priznáva, že finančná podpora kultúry na Slovensku sa dostala z 1,3% v roku 1993 až na 0,4% v rozpočte pre rok 2014. Podrobnejšie uvažovania o zlepšení nájdeme len v Prílohe. Cieľmi sú „zvýšenie podpory financovania kultúry zo štátneho rozpočtu na úroveň 1% z HDP do roku 2020, revíziu daňových zákonov, vytvorenie podmienok pre sponzorstvo kultúry“, pričom ešte nemáme sponzorstvo ani definované v našom právnom systéme. Počas konferencie sme sa stretli s dobrými ohlasmi na nápad zavedenia povinných minimálnych spodných limitov výdavkov na kultúru na obyvateľa, ale týkajú sa oblasti, do ktorej MK SR nemôže zasiahnuť – teda rozpočtov samospráv. Dá sa teda konštatovať, že aj ministerstvu sa dobre rozdáva z cudzieho. My v IKP si nie sme istí, či je toto opatrenie naozaj systémové a obávame sa, že ho v malých obciach s napätými rozpočtami nebudú dodržiavať. Obavy vzbudzuje aj rôznorodé definovanie, čo je a čo nie je kultúrnou akciou. Zaujímavé je, že možnosti čerpania financií zo svetových kultúrnych nadácií nie sú v texte ani spomenuté a malá zmienka o možných prostriedkoch zo štrukturálnych fondov v novom finančnom období je veľmi nekonkrétna. Akoby minister o tom s nikým so straníckych kolegov nerokoval. Vzbudzovanie nádeje na takéto riešenia, pokiaľ neexistuje aspoň prísľub vládnych kolegov, považujeme za nekultúrne.
Strategická oblasť 5 sa venuje využitiu kreativity a kultúry v hospodárskom rozvoji Slovenska. Tento koncept úplne kopíruje západoeurópske koncepty spred niekoľkých rokov. Súčasné európske a svetové trendy sú už niekde inde. Smerujú k networkingu, prepájaniu a posilňovaniu partnerstiev a k vzájomnej interakcii, z ktorej vznikajú možnosti vzniku kreatívnych ideí. Nový koncept podpory kultúrnych projektov v EÚ, prezentovaný už aj na Slovensku, vychádza z týchto modernejších predstáv. Určite ale nebudú podporovať „vymýšľanie vhodných a pôsobivých metafor“, ako sa uvádza v texte a to naznačuje dostatočne, že autori textu Stratégie sú amatérmi.
Systematická podpora výskumu v oblasti kultúry – tak sa nazýva téma číslo 6. Treba uviesť, že skvalitnenie výskumu kultúry je v EÚ prioritnou témou už od roku 1997. Slovenské štatistiky to však ešte nezaregistrovali a MK SR sa o to nepostaralo. Aj preto sa v európskych výskumoch Slovensko veľmi často nezjavuje. Prekvapujúce je, že sa v texte nespomína znovu založenie výskumného strediska v rámci ministerstva, ktoré fungovalo ako tak, ale bolo zrušené. Jeho úlohu malo prevziať Národné osvetové centrum. NOC sa pritom v texte nepripomína, akoby toto centrum osvety, ktorú nemáme moderne definovanú, ani nevyskytovalo ako inštitúcia, podliehajúca MK SR. Vízia sa vôbec nevenuje tomu, ako mieni vedenie ministerstva „nakopnúť“ rozvoj kritického myslenia v oblasti kultúry. Naopak, ministerstvo financuje časopisy, ktoré nemajú ani tvorivý ani osobnostný potenciál nahradiť skutočné kultúrne časopisy, ktoré by prinášali hodnotné kritické pohľady na súčasnú kultúru. Medzi podporovaným časopismi sú aj také, ktoré primitívne propagujú fašistické myšlienky a antieurópske postoje. Potešujúca je zmienka o možnej podpore výskumov v oblasti kultúry, pokiaľ by ich vykonávali nezávislé inštitúcie. My v IKP sa o to snažíme. Veríme, že vďaka ukotveniu témy v Stratégii, budeme mať na spoluprácu s MK SR vytvorené aj vhodné podmienky.
Poslednou strategickou oblasťou Vízie je už roky predžuvaná prezentácia Slovenska v zahraničí pod titulom Kultúra ako spolutvorca obrazu krajiny v zahraničí. Pominúc fakt, že krajina znamená v tomto zmysle najmä prírodu. Zaujímavé pre nás je, že už v minulom období vznikla pomerne sofistikovaná vízia brandingu Slovenska v priestoroch MZV SR. Autori Stratégie zrejme o tom nevedia a škoda, lebo by mohli siahnuť po pomerne dobrom a kultivovanom texte a nemuseli by sa obmedziť na bľabotanie, ktoré nemá žiadnu výpovednú hodnotu. V prípade, že by sa podarilo v predstihu pripraviť a výnimočne prezentovať umelca alebo oblasť kultúry zo Slovenska na niektorom z popredných svetových festivalov alebo výstav, prípadne prispieť, aby knihu slovenského autora preložili špičkoví prekladatelia a vyšla v špičkovom európskom nakladateľstve namiesto rozdávania valašiek a vybíjaných opaskov, potom by sme mohli povedať, že prvé kroky v novom spôsobe prezentovania kultúry na Slovensku máme za sebou. Zatiaľ to však vyzerá ako utópia. Bodaj by dopracovanie a kvalitná implementácia Stratégie konečne prešli od slov k činom!
Škoda, že MK SR si nie je isté súčasťou akého medzinárodného kultúrneho spoločenstva a sietí Slovensko má byť. Škoda, že si nepovie, ako bude podporovať umelcov konkrétnymi štipendijnými programami, a že v roku 2020 bude mať slovenská literatúra nositeľku alebo nositeľa Nobelovej ceny.
Škoda, že sa nedočítame, v akých výskumných európskych a svetových komunitách chceme pracovať, ktoré medzinárodné kultúrne inštitúcie a osobnosti pozveme na Slovensko a predstavíme im Slovensko ako miesto jedinečnej a silnej koncentrácie rôznorodých kultúrnych procesov a hodnôt v centre strednej Európy. Škoda!
Autori: Magdaléna Vášáryová a tím IKP
Zdroj: Stratégia Ministerstva kultúry SR na nasledujúce obdobie rokov 2014 až 2020; strategiakultury.sk