Keď sa nám narodí dieťatko, rozprávame potichučky, pomaličky, usmievame sa, tešíme sa, artikulujeme, dávame dieťatku priestor na odpoveď. A ono odpovedá. Našpúli pusinku, ako by to slovíčko už, už malo vyjsť von. Predávame mu lásku, radosť zo slov.
Neskôr nám už odpovedá. Hovoríme stručne a jasne, lebo naše slová majú význam. Chceme sa pochopiť. Učíme ho, že slová nás spájajú, ale majú aj svoju moc. Keď sa zamračíme, niečo bolo zle.
Celý život sa s deťmi rozprávame pekne, aby sa naučili komunikovať slušne a efektívne. Počúvame a odpovedáme. Učíme sa navzájom rešpektovať. Čoskoro musíme rešpektovať vzájomné, nie vždy rovnaké názory. Často potlačiť vlastné ego, aby človiečik, veľmi rýchlo človek, mohol kriticky premýšľať, skúsil nesúhlasiť. Vysvetľujeme im všetky javy sveta okolo nás a vzdelávame ich.
Súčasná neuropsychológia nám vysvetľuje, že pozitívne správanie, ktoré je pri malých deťoch pre nás tak normálne, buduje neurónové dráhy, ktoré opakovaným pozitívnym zážitkom posilňujeme. Toto úplne obyčajné, láskyplné, pozitívne správanie bude v budúcnosti základným stavebným kameňom pre to, akými okuliarmi budú naše deti pozerať na svet. Neuchránime ich pred nepriazňou osudu. Môžeme im však dať nástroj na to, aby ich neskôr tieto neurónové spojenia ochránili pred chladnou, niekedy krutou nepriazňou sveta.
Aby naši predkovia prežili, mali hlboko zabudovaný algoritmus prežitia, inštinkt, ktorý hovorí uteč, útoč. Zostal hlboko v nás dodnes a občas sa derie na povrch aj v situáciách, ktoré môžeme riešiť inak. Nájsť iné stratégie riešenia situácií je výsadou nás ľudí. Je to celoživotné vzdelávanie, pretože nikto z nás nevie, v akej situácii sa ocitneme zajtra, o hodinu, o pár minút. Toto nie je škola, kde si musíme zapamätať násobilku, básničku, vybrané slová, druhy rastlín. Toto je škola kultúry a života v rodine a spoločnosti. Aj keď aj tá násobilka k tomu neskôr, samozrejme, patrí.
Každý z nás podvedome túži byť súčasťou spoločnosti, skupiny, alebo kmeňa, pretože tak sa formovala naša stratégia prežitia. Každý národ, má svoju kultúru, teda svoje zvyky, tradície, jazyk, históriu, svoje hodnoty a presvedčenia. Chceme, aby naše deti boli jeho súčasťou, aby boli touto spoločnosťou chránené, prijímané, milované. Preto ich učíme jazyk nášho „kmeňa“, jeho pravidlá. Spolu s našou intervenciou teda dostávajú od narodenia všetky nástroje, ktoré im majú v živote umožniť prežitie.
Pre deti je svet dobrým miestom. My ich utvrdzujeme, že spoločnosť ich miluje. A tak je to prirodzené a správne. Chceme, aby vedeli poďakovať, požičať a pomôcť. Učíme ich k vzájomnej úcte, úcte starším, úcte k prírode, úcte k slabším, … . Lebo to je naša kultúra.
Výskumy posledných desaťročí ukazujú, že pre náš mozog a učenie ako také, je najlepším nástrojom variabilita. Sú to drobné zmeny, ktoré zažívame. Vďaka ktorým sa učíme variabilite možností, ktoré na svete môžu nastať. Môžu to byť drobné zmeny, ako vychádzka novými cestičkami, ako prečítanie novej rozprávky pred spaním. Väčšie zmeny ako návšteva nových miest, spoznávanie nových ľudí. Aj získané schopnosti ako chôdza, akýkoľvek pohyb, sú závislé od toho, akú sieť drobných pohybov sme v mozgu vytvorili. Až tieto drobnosti sa spoja do väčšieho celku. Rozmanitosť okolitého sveta je pre deti tým najdôležitejším nástrojom spoznávania. Dnes už nikto nepochybuje, že deti potrebujú dostatok podnetov, aby sa mohli rozvíjať. Zároveň spoločnosť vždy cítila, ale dnes i odborne popisuje, ako dôležité je deťom sprostredkovávať tieto podnety v láskavom prostredí. Detský a koniec koncov i dospelý mozog vplyvom stresu stráca schopnosť učiť sa. Stráca schopnosť kreatívne riešiť problémy, racionálne a empaticky sa rozhodovať. Do popredia sa vtedy dostávajú práve spomínané inštinktívne stresové reakcie uteč, útoč.
S prichádzajúcim kritickým myslením (deti už majú viac skúseností, ktoré začínajú porovnávať), je pre deti čoraz náročnejšie ubrániť sa strachu a obavám. Vysvetľujeme, posmeľujeme. Snažíme sa obavy zmierniť. Chceme, aby deti zažívali všetko, čo im svet môže ponúknuť, aby ich nezastavili obavy a strachy. Chceme im na dlani ponúknuť celú rozmanitosť tohto sveta. Aby sme ich ešte o čosi lepšie pripravili na budúcnosť. Vyššia úroveň kritického myslenia má za úlohu ich ochrániť.
Vyzerá to tak samozrejme. Ale tu práve naša spoločnosť a naša kultúra začína narážať na vlastné limity. Začína sa v nás biť dotieravé ALE. Začínajú sa prejavovať naše vlastné strachy a obmedzenia, ktoré si možno často ani neuvedomujeme. Deti majú takzvané „zrkadliace neuróny“. Ich úlohou je kopírovať naše správanie. Nie nadarmo sa hovorí, že deti sú naším zrkadlom. Úlohou týchto neurónov je ešte zrýchliť a znásobiť proces učenia sa. Nestačí, aby sme deti v školách učili, my musíme naozaj to, v čom chceme, aby vyrastali, žiť. Deti dokonca získavajú vďaka týmto neurónom celkový prístup k životu. Pokiaľ rodičia aktívne participujú na dianí okolo sveta, môžu deti tento prístup vziať za svoj. Naopak, pre Slovensko pomerne typický prístup viktimizácie – pocit obete, sa takto preberá ako vzorec správania z generácie na generáciu, až to vytvorí akúsi kolektívnu kultúru obete a pocit nespravodlivosti sveta.
Práve variabilita prostredia, v ktorom sa potrebujeme stretnúť so staršími, s chorými, s chudobnejšími, s bábätkami, tehotnými, netehotnými, s bohatými, so vzdelanými, s nevzdelanými, s bielymi, červenými, vysokými, malými, modrými, zelenými, nám umožňuje vnímať svet realisticky a empaticky. Od niekoho sa to naše deti učia, niekoho zrkadlia.
Náš mozog sa učí neustále. Vníma všetko okolo seba ako zážitok a poctivo zapisuje. Informáciu prijatú bez emocionálneho, kultúrneho kontextu bude zapisovať s veľkým úsilím a námahou. Nejde oddeliť vzdelávanie od kultúry. Mozog tak jednoducho nepracuje. Napriek tomu, my dospelí, akoby sme sa o to snažili. Škola je na učenie, dovolenka na zážitok, kultúrne podujatie na pozdvihnutie mysli. A pritom to funguje tak, že v škole sa učíme istej kultúre, pri každom kultúrnom zážitku sa dozvedáme nové informácie, doma sa denne udeje množstvo drobných zážitkov, všade sledujeme ľudí okolo seba a zrkadlíme. A napriek tomu máme oddelené ministerstvo kultúry a ministerstvo školstva. Školy chodia do kultúrnych stánkov na návštevu, alebo naopak.
Prepojiť tento chaos asi v tejto chvíli môžeme iba my, rodičia a ľudia, ktorí s našimi deťmi žijeme. My im musíme byť kompasom. My musíme žiť kultúrne, tolerantne a rozmanito.
Jana Javorská
Projekt Kultúrny kyslík podporil z verejných zdrojov Fond na podporu kultúry ako hlavný partner.
