„Každý má právo na rovnaký prístup k verejným službám vo svojej krajine. … Každý má právo zúčastňovať sa na kultúrnom živote…“.
(Všeobecná deklarácia ľudských práv).
Ako teda uskutočniť zámer dostupnosti kultúrnych statkov pre všetkých, alebo aspoň pre tých, ktorí prejavia záujem a zároveň optimalizovať, teda vyjsť s verejnými výdavkami na kultúru, pýta sa autor.
Skôr, než opíšeme akýkoľvek optimálny model, musíme si zodpovedať tieto štyri otázky:
Otázka č. 1.
Akú štruktúru by mal mať v budúcom období optimálny mix verejného a súkromného financovania kultúry v SR?
Otázka 2.
Máme presúvať ťažisko financovania kultúry z verejných zdrojov z výdavkovej stránky na jej podporu pomocou úľav na úkor ich príjmovej stránky?
Otázka 3.
Čo z verejných zdrojov prioritne (alebo výhradne) podporovať vytváraním rámcových ekonomických podmienok na vznik a šírenie umeleckých diel a výdavky súvisiace s konkrétnymi projektmi a programami kryť výhradne (alebo prevažne) z príjmov za činnosť (zo vstupného, z podpory sponzorov a pod.)?
Otázka 4.
Podporovať z verejných zdrojov aj tzv. priemysel kultúry (vydavateľstvá, film, video, výroba zvukových nosičov a pod.)? Alebo v zásade v ňom uplatňovať princípy liberálneho trhu – až na výnimky takých aktivít, ktoré sú mimoriadne významné pre kultúru národa doma a jej prezentáciu v zahraničí?
Je nespochybniteľné, že samotný trh nevytvára optimálny rámec ani podmienky na rozvoj kultúry, tvrdí autor. Na druhej strane nemožno obísť fakty, ktoré vypovedajú o neefektívnosti verejného financovania kultúry. Napríklad:
a) zodpovednosť za nakladanie s verejnými zdrojmi nesú nominálne volené orgány a v ich mene konajúci aparát verejných orgánov, ktoré sú anonymné, teda reálne to „odnesie“ rozpočet,
b) prospech z celospoločenských projektov, mienených pre celé obyvateľstvo, nemajú tie skupiny obyvateľstva, kvôli ktorým sa projekt schvaľoval, ale lepšie situované domácnosti, žijúce vo veľkých mestách,
c) dopyt jednotlivých skupín obyvateľstva po produktoch alebo službách, ponúkaných kultúrnymi zariadeniami verejného sektora, štatisticky nezisťujeme, len konštatujeme neochotu domácností prispievať hoci len malým podielom na krytí nákladov, ich produkcie a šírenia.
Na týchto argumentoch sú založené kritické názory, ktoré požadujú minimalizáciu podpory kultúry z verejných zdrojov, pretože tým, podľa nich, vnucujeme suverénnemu jednotlivcovi, aby sa z „jeho“ daní financovali aktivity, o ktoré nemá záujem. Vnucujeme mu, na čo má chodiť a čo sa mu má páčiť. V slobodnej spoločnosti je to považované za nehorázne.
Financovanie kultúrnych aktivít, hodných verejnej podpory, by malo byť v demokratickej krajine výrazom vôle väčšiny, hovorí ale autor. Tá dáva demokraticky zvoleným zástupcom mandát, aby štyri roky konali podľa vlastného uváženia alebo politického programu. Ani tí najväčší slovenskí kritici financovania kultúry z verejných zdrojov nezastávajú stanovisko, že vo vyspelej trhovej ekonomike je to už prekonaný relikt.
Na druhej strane, vysvetľuje autor, potvrdzujú vysokú naliehavosť, aby sme konečne hľadali taký model financovania kultúry, ktorý bude optimálny pre budúci rozvoj kultúry. A to nielen z dôvodov tlaku Ministerstva financií, ktoré si láme hlavu, ako riešiť otázku deficitu verejných financií aj na úkor rozvoja kultúry.
Samozrejme ani my, ani autor nie sme natoľko naivní, aby sme nevedeli, že optimalizácia modelu verejného financovania kultúry musí v prvom rade vyústiť do zastavenia nárastu skrytého verejného dlhu voči kultúre. Podobné zmýšľanie preukázal i Jerzy Hausner vo svojej Reforme na znižovanie verejných výdavkov. (Rozhovor pozri vyššie).
Súhlasíme s autorom, že prípadná ďalšia reforma verejnej správy a verejných financií nesmie byť len samoúčelným technokratickým krokom s očakávanými fiškálnymi úsporami. To, čo sa môže javiť teraz ako úspech, bude možné z hľadiska dopadov na kultúrnu infraštruktúru a uspokojovanie potrieb obyvateľstva SR zhodnotiť len v strednodobom alebo až dlhodobom intervale vývoja spoločnosti. Bohužiaľ, taký je priestor kultúry, nedá sa zmeniť zo dňa na deň, vyžaduje generácie.
Autor dodáva: Aby sa obmedzili riziká negatívnych dopadov, musí byť celá transformácia, jej financovanie a s ním spojená reforma vytvárania verejných zdrojov pre kultúru premyslená koncepčne. (Na stránkewww.ikp.sk si môžete prečítať našu kritiku Stratégie rozvoja kultúry 2014-2020 MK SR. Nejako výnimočne koncepčná nám nepripadala. Skôr by sme ju označili ako popis problémov, ktoré v kultúre máme.)
Takže, keď Oskar Novotný navrhuje čo najskôr prijať:
1. všeobecný (základný) zákon o kultúre, alebo zákon o financovaní kultúry, alebo aspoň zákon o fonde kultúry, či umenia
2. a na ich základe schváliť dlhodobú stratégiu štátnej kultúrnej politiky,
musíme konštatovať, že minister kultúry ide opačnou cestou. Ak je to jednosmerka, máme smolu, narazíme. Možno je to už diaľnica a minister si je istý, že ideme v správnom pruhu. Máme Stratégiu rozvoja kultúry do roku 2020, ale nemáme zákon o kultúre, ani o financovaní kultúry, ale pritom máme už dva fondy. No dožijeme, uvidíme.
Pokračujeme ďalej v autorových intenciách, pretože súhlasíme s ním, keď tvrdí, že až na podklade týchto základných dokumentov bude možné definovať dlhodobé kvantitatívne optimum podpory kultúry z verejných zdrojov, napríklad v relácii k rastu HDP – napr. 1 %.
Či by bolo potrebné siahnuť k ďalším ekonomickým nástrojom strednodobého riešenia súčasného stavu, napríklad dočasné obmedzenie liberálnej fiškálnej decentralizácie vo vzťahu ku kultúre z verejných samosprávnych rozpočtov, alebo zaviesť aspoň minimálne spodné limity v percentuálnom vyjadrení alebo na 1 obyvateľa, to nemôžeme vedieť, pretože nemáme dostatočne relevantné podrobné štatistiky, napríklad jednotlivých krajov SR, a ich skutočných výdavkov na kultúru. Lebo podľa IKP varenie halušiek alebo diskotéka nie je kultúra, ale určitý spôsob trávenia voľného času. Preto sa v IKP snažíme nájsť tie skutočné čísla, ktoré by predstavovali reálne financie na podporu živej modernej kultúry.
Zavedenie mechanizmu spodných limitov na kultúru je myšlienka, ktorá našla uplatnenie vo viacerých severských štátoch Európy a evidentne sa autorovi páči. IKP sa na to díva kriticky. Na základe nášho prieskumu sme zistili, že väčšie slovenské mestá sú ochotné na kultúru vyčleniť i vyšší objem financií, ako je spomenuté 1%. Problém nastáva v menších obciach, hospodáriacich s napätými rozpočtami, kde takéto obmedzenie zákonite vyvolá nechuť ho dodržiavať. Otázkou teda je, či rozvoj kultúry podporovať sankciami, alebo stimulmi. My sa prikláňame k stimulom ako dlhodobo udržateľnejšími nástrojmi kultúrnej politiky. Stimulmi by sme vyriešili nielen transparentnosť financovania, ale aj možnosť ich skutočnej evaluácie. Teda hodnotenia váhy a kvality jednotlivých projektov. IKP by sa zaradovalo, že sa nám konečne podarilo presadiť jednu zo základných podmienok transparentnosti použitia verejných financií v kultúre – ich zhodnotenie.
Ktoré z dôležitých stimulačných nástrojov nám autor ponúka:
a) zavedenie výraznejšej stimulačnej daňovej politiky voči kultúre (žeby ďalšie 2% z daní, ktorými by občania určili svoje preferencie v kultúrnej politike?)
b) zníženie sadzieb DPH na produkty kultúry (vo viacerých krajinách EÚ napríklad na umeleckú literatúru, prvotiny a pod.)
c) zníženie daňových sadzieb príjmov umelcov (preto obmedzila vláda paušálne výdavky umelcov na sumu vyššiu, ako je 420€ mesačne, resp. 5 040€ ročne? Pozitívnou zmenou vraj malo byť rozdelenie príjmov na aktívne a pasívne (tantiémy), lebo z pasívnych sa neplatia odvody. Ale ak ste sa už niekedy snažili určiť pri svojom diele tento pomer, tak viete, že je to šalamúnska otázka – v skratke povedané, hlúposť),
d) zákon o sponzorstve, alebo mecenášstve (Kvitujeme, že ho nájdete v plánoch strategického uvažovania MK SR spolu s výťažkami lotérie. Kedy to bude fungovať? Zase len uvidíme. Rozhodne minister financií.)
Mimochodom, keď už niektorí politici uvažujú pri rozmachu šetriacich aktivít (hovoria tomu úsporné opatrenia) o zrušení MK SR, nemali by sme navrhnúť, aby prešlo na Ministerstvo financií? Skrátka, z kratšej cesty… .
Oskar Novotný ďalej uvádza ešte množstvo iných možných stimulačných opatrení, ale nami citované sa nám zdajú najvhodnejšie a priam stimulačné pre verejnú diskusiu o spôsoboch rozvoja našej kultúry.
Autor svoju knihu končí výzvou proti komercionalizácii kultúry a prienikov súkromných podnikov do kultúry. V tomto jedinom s autorom hlboko nesúhlasíme. Slovenská republika nevedie štatistiky, podľa ktorých by sme mohli vyčísliť, ako malé i veľké firmy či jednotlivci podporujú slovenskú kultúru. Má to jeden dôsledok. Jednak nevieme, koľko peňazí vlastne v kultúre je a jednak sa im nemôžeme poďakovať. Ako inak ako vyjadrením vďaky by sme mohli stimulovať (aby sme sa držali nášho slovníka) rozvoj súkromných investícií do kultúry? Teda tých najadresnejších, najnekorupčnejších v pravom slova zmysle, ale aj dlhodobo garantovateľných. Súkromné investície do kultúry nevzbudzujú otázky typu: Prečo robotník z VSŽ musí financovať operu v BA, keď tam nikdy nepôjde?
My v IKP sa zasadzujeme za to, aby MK SR a Štatistický úrad SR presnejšie popisovali situáciu v kultúre. Aby sme mali štatistiku o výške financií súkromníkov v slovenskej kultúre, ktorou by sa mali jednotlivci i firmy chváliť. Lebo to je to pravé národovectvo.
Spresnením účasti súkromníkov na podpore kultúry budeme vytvárať účinný tlak na štátne zdroje – štátny rozpočet, ktorý by konečne mal jasno v tom, kde je kvalita, budúcnosť kultúry a kde len financovanie starých vzorcov. Načo nám je vykrikovanie ministra a jeho partajníkov o podpore kreativity a inovácií, keď priemerný plat pracovníka v kultúre je 88€ pod priemernou mzdou v hospodárstve SR.
A nakoniec, ďakujeme pán Novotný za Vašu knihu, ktorá nás primäla k týmto úvahám, bodaj by si ju prečítalo viac ľudí!
Oskar Novotný – osamelý bard, ktorý už roky analyzuje kultúru z ekonomického hľadiska, teda vníma kultúru ako artikel potrebný a hodný investícií z verejných zdrojov.