Identifikátorom spoločenstva je zdieľanie spoločného symbolického priestoru kultúry. A pod týmto tajomne všeobjímajúcim slovom kultúra si bez diskusie – áno, bez diskusie, tá nie je naším národným identifikátorom – môžeme predstaviť čokoľvek, čo nás spája ako Slovač aj za hranicami geografického Slovenska.
Hľadáte, čo by mohlo byť tou čipkou, podľa ktorej spoznáme, že patríme do jedného kmeňa? Písmeno ô? Veru, jazykový identifikátor je jedna vec, iná vlastne nie je, pretože bryndza prišla z Transylvánie, vianočné zvyky sú regionálne rozdielne v spoločnosti, pálenô, vďaka tomu ô, je zasa naše spoločné v rozdielnosti regionálnych chutí. Hudobníci sa hrdia tým, že ich prekladať netreba, a tak zahrajú čardáš pri guľáši rovnako ako odzemok pri odrezkoch. A obrazy sa síce prekladať dajú, ale len zo steny na stenu. Tak nám, kým sa nepletie, zostáva jazyk, ktorým sa pokúšame dorozumieť. A v jeho mútnych hlbinách priezračné zdroje hľadajúci spisovatelia.
Ako spoznať národné v literatúre?
Vezmite lupu, možno aj drobnohľad, a skúste sa zapozerať do knihy voľaktorého z našich spisovateľov. Ako tam nájsť národné? Je to popis Poľany, horstva mohutného, ktoré Sládkovičovi pripomína hôrnych výrastkov nadájajúce prsia? Ach, zasa ten sexizmus. Azda Timravino ťapákovské priedomie? Nepochybne, časť statkov-zmätkov hyperkonzumného kapitalizmu si užívajúcej Slovače by rada sedela ťapákovsky na priedomí, keby ju nenaháňali cudzie slová ako deadline, conference call, workshop, brainstorming, shopping či voľajaká demokracia.
Národná chuť literatúry sa nám tu akosi nechce vybaviť. Ťažké chute klobások a záhoráckej kapusty Štefana Moravčíka nepochybne doplní ľudskosť oškvarkov východniarskej zabíjačky Milky Zimkovej, ale dnes sa darí aj postsocialistickému rudimentu zvanému treska v majonéze u vraždárov Dominika Dána či lahodnému suši stokrát opísaného príbehu brooklynského Sexu v meste v prerozprávaní autoriek vydavateľstva Evita, z ktorého prúdia texty ako by ich jedna mater mala, v mlieku kúpavala, zlatým povojníčkom bola povíjala.
Nebodaj bude národným nejaká špecifická morálna vlastnosť? Tisícročná včelia pracovitosť? Trp, Jozef Mak, čo iné ti zostáva? Či družné letá, v ktorých sa mlaď budujúc šťastné zajtrajšky a popíjajúc červené víno za drevenou dedinou pechorí v sene? Zabíjanie králikov, rovnako ako postáv v knihách, nám nie vždy voňalo, lepšie voľajako so susedmi sa pri tých večných reštavráciách dojednať, o krok ustúpiť, veď psie dni pominú a naše Kocúrkovo bude večne zelené. Azda, kým bude posledná večera.
A teraz vážne
Národné v literatúre je neidentifikovateľná veličina. Predstavme si, že by jestvoval akýsi neutrálny ideálny jazyk, ktorý by nebol výsledkom jestvovania konkrétnej civilizácie a konkrétneho spoločenstva v rámci tejto civilizácie. Taký univerzálny, všeľudský a zrozumiteľný jazyk. Ak by sme do tohto jazyka preložili diela piatich autorov hoci z Francúzska, Slovenska, Ugandy, Japonska a Laponska, vedeli by sme identifikovať, ktoré dielo sa viaže na ktorú národnú literatúru?
Isto, namietnete, geografické rozdiely by prezradili… ale aj u nás máme knihy, ktoré sa odohrávajú hoci v dome v stráni chorvátskeho vidieka, tak, ako vo francúzskej literatúre nájdete romány z Číny. Vylúčme teda priestor, je to len javisko príbehu.
Láska? Sex, vzťahy, dobro a zlo? Viera? Zločin a trest? Nebodaj pravda? Humor? Tragédia? Ľudské, príliš ľudské. Národné tu necítim nič. Pretože problém identity vlastného ja v spoločenstve si môže riešiť rovnako Japonec ako Fín. Problém konfliktu väčšiny s menšinou tak isto. Morálne kontinuum civilizácie nás naučilo, že mama je len jedna a vraždiť blížnych svojich je viac-menej nepekné. Ak to práve nie je hrdinský čin posvätený ktoroukoľvek šialenou ideológiou, náboženstvom, či hodnotami, ktoré považujeme za tie pekné. Pretože aj v mene demokracie a slobody sa zabíja, všakáno a bohužiaľ.
Národnosť literárneho diela teda nemôže ovplyvňovať ani príbeh, keďže ide o univerzálne figúry a nie je ich až tak veľa. Buď je to dobrodružné chodenie za spoznaním sveta a cez svet seba, alebo príbeh nesmrteľnej lásky, ktorá neumiera, len občas ide do hrobu a či odhalenie utrpenia samoty a starnutia, ktoré sa začína našim počatím alebo obraz nášho vzdoru voči manipulácii a moci. Čo z toho je slovenské a národné? Všetko: Drak sa predsa len vracia, Námestie sv. Alžbety na svojich milencov čaká, Kôň z poschodia sám nezíde, lebo vo Vrábľoch je slepec a každý Matúš koniar má svojho uhorského pápeža.
Vyplazený jazyk
Vlastne až na ten jazyk literatúra národná nie je. Je to výhra a zároveň obmedzenie. Výhra v tom, že aj naše príbehy môžu byť dostatočne ľudské, všeplatné, že by človek zaplakal rovno sediac v Buenos Aires rovnako ako v Terchovej, ak by bol príbeh smutný a zasmial sa, ak by bol, nedajboh, veselý či vtipný. Knihy totiž ľudstvo nečíta en bloc, ale len taká skupinka nežných bláznov a bláznic, ktorí a ktoré majú radi a rady slzy a smiech. A títo ľudia patria k zaprášenej elite, ktorá vie, že peklo nie sú tí druhí, ale tí, ktorí knihy nečítajú, lebo zmysel života zapredali inému bôžiku: mamonu, hokeju, prejedaniu sa, zbraniam, lovu vlkov, hladovaniu. Na druhej strane, literárna obec svojou nenárodnosťou či pestrofarebnou neglobálnou nadnárodnosťou je prehrou. Náš pisateľ pekných písmen nemal by sa pomeriavať s pisateľom iných pekných písmen v susednej vieske, či je lepší alebo nie, ale mal by sa porovnávať s Murakamim či Ecom, Mullerovou či Lessingovou, lebo toto sú spisovatelia a -ky, ktorí tvoria literárny diškurz.
Náš jazyk má trocha smolu, že nie je svetový, ba ani len trošku európskejší, lebo je malý a slovanský. Roniť plačky nad tým, že ministerstvo kultúry malo pred 20 rokmi zriadiť silný fond na podporu prekladu slovenských autorov do zahraničtiny – ako to majú Fíni, Nóri, Dáni – aby som spomenul početne malé, s nami porovnateľné národíky, je hádzanie už dosť rozvareného hrachu na stenu.
Spisovateľov jazyk, to je vlastne taký ochutnávací orgán nášho vedomia, našej súčasnosti. Spisovateľ olizuje prítomnosť a opisuje, ako chutí. Hovorí o tom, čo je dnes sladké a čo veľmi horké, čo nás páli a čo robí kyslú tvár. Áno, občas sa na jazyk dostane aj sladkosti, ale nie všetci sladké musíme a keď, tak si to radi skombinujeme aj s pikantným. Tu kdesi, v našom spisovateľskom jazyku je dnešok nášho národného bytia. Ľudského, súčasného. Podeľme sa o tieto chute, aby sme vedeli, čo sme si to vlastne navarili.
Keďže spisovateľ je taký kultivátor jazyka a hľadač príbehov, mali by sme vytvoriť takú spoločenskú situáciu, aby sa to hokejové či futbalové mávanie vlajočkami, ktoré občas prepukne ako náhrada nedostatku kolektívnej národnej identity premenilo na heslo: Slovenský spisovateľ do každej rodiny. Aby sa súčasná literárna scéna stala živou kultúrou, o ktorej informujú médiá, aby bolo cťou vyznať sa v dielach, ktoré vychádzajú. To národné a kultivované je totiž skryté v ich jazyku a reflexii doby, ktorú žijeme.
A nikdy inak.
Martin Kasarda