Už pri vstupe do EÚ v roku 2004 sme tušili, že dovtedajší systém exkluzívneho predsedníctva jedného členského štátu sa zmení. Že vzniknú “trojky” – teda tri členské štáty, ktoré musia spolupracovať a nadväzovať na seba, čo znamená aj zvýšenú kontrolu nad samovôľou a nekompetentnosťou predsedníctva nových členských štátov EÚ.
Na začiatku je veľmi užitočné si uvedomiť, že nie je o reprezentácii, ale je najmä dennodennou tvrdou prácou expertov, pracovníkov Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR (MZVEZ SR) a nášho zastúpenia v Bruseli. Priznajme si, neradi sa zúčastňujeme európskych verejných debát a boli by sme teraz najradšej, aby sme nefigurovali ani na mape sveta – boli by sme v úplnom bezpečí. Takzvané rozprávkovo neviditeľné Slovensko. Treba konštatovať, že sa nám to aj veľmi dobre darí. A tu zrazu bác – už od roku 2007 vieme, že budeme “realizovať” predsedníctvo! Priznajme si, prekvapilo nás to. Ale čo sa dá robiť, už nás to neobíde. Tak sa aspoň snažíme to prežiť za minimálne náklady s minimálnou publicitou, napríklad na našu milovanú neviditeľnú slovenskú kultúru.
Po škandalóznom páde českej vlády počas českého predsedníctva sú zrejme západoeurópski politici aj u nás pripravení na všetko. Nakoniec, nepricestujú do Bratislavy na slovenské letisko, ktoré sme si sami vybudovali a sami si aj rozkradli financie na jeho rozvoj – a všetci príchodzí uvidia zo Slovenska akurát tie 3 kilometre od rakúskych hraníc do Reduty, prípadne na Bratislavský hrad či do Slovenského národného divadla. Podľa insajderských informácií sa euroúradníci po rokovaniach aj tak vrátia do Viedne, aby tam prespali a míňali európske peniaze. Slovenské predsedníctvo by bolo teda vhodné nazvať tranzitným. Z tohto hľadiska je pochopiteľný skutočne pragmatický postoj ministra kultúry Maďariča, ktorý lakonicky odpovedal na otázku, čo pripravilo MK SR v rámci predsedníctva – “NIČ, to všetko je záležitosťou MZVEV SR”. Ako vidíte, náš milovaný rezortizmus kvitne, v tom sme európski experti prvej triedy.
Práve preto sme si v IKP uložili za úlohu, že budeme, v duchu rétoriky Ministerstva kultúry, „realizovať“ (materiál ministerstva totiž všetko „realizuje“) analýzu tohto vecného postoja ministra, najmä, ak za ním svieti suma vyše 1,1 milióna eur. To je napríklad viac, ako pätina nových financií pre Fond na podporu umenia, ktorými sa minister chváli, alebo jedna tretina lepšieho výberu zástrčkových poplatkov za verejnoprávne médiá, alebo plná suma za Krok do tmy (film predsedu správnej rady Audiovizuálneho fondu) – len pre porovnanie.
Pár otázok IKP pre ministra kultúry:
Vzhľadom na miliónovú sumu sme snáď oprávnení opýtať sa, či niekomu nenapadlo vymyslieť hlavnú myšlienku kultúrnej prezentácie Slovenska ako predsedníckej krajiny EÚ? Naozaj sme nenašli žiadneho Slováka – echt Európana, ktorý by bol obrazom európskeho kultúrneho Slovenska pre prvé predsedníctvo v Európskej únii? Toho ďalšieho predsedníctva sa totiž už niektorí nedožijeme! Nájsť niekoho zapamätateľného aj pre úradníkov z Malty, zaujímavého, pozoruhodného, s ktorého tvárou by sa Slovensko “realizovalo”. Aby sme zostali v newspeaku Ministerstva kultúry, ktoré “realizuje” od rána do večera. Pekne po slovensky.
Chápeme, že dnešnou prioritou Vlády Slovenskej republiky je dávanie najavo, že Európska komisia a západné štáty EÚ nám nebudú hovoriť, čo máme robiť a čo nie, prípadne, čo sa sluší a čo nie, lebo my sa pred nimi ochránime a snažíme sa byť neviditeľní. IKP teda naivne neočakáva, že by Vláda SR mala programovo jasať nad desaťročným členstvom v EÚ, prípadne prezentovať, že nás to stálo veľa úsilia. To po bilbordoch nášho ministra Lajčáka na slovenskom dvore v posledných týždňoch zrejme ani nemá zmysel. Kto by nám to uveril?
A prečo by sme mali niečo kultúrne pripraviť pre tých liberálnych Európanov? – ozvú sa určite hlasy euroskeptikov. Áno, predsedníctvo je najmä o pracovných stretnutiach, dohovoroch, negociáciách euroúradníkov, diplomatov a expertov. Tí nebudú mať čas prezerať si výstavy alebo vysedávať na koncertoch. Ich čas je veľmi drahý. A ich manželky a rodinní príslušníci nie sú zahrnutí do výdavkov v kolónke “Cestovné”, takže asi neprídu. Predsedovia vlád a prezidenti budú tiež utekať, aby sme ich tu náhodov neobkolesili ostnatým drôtom, lebo predokladať, že by tu chceli zostať, nemôžeme. Ale chrániť sa treba. Preto chválime MK SR, že sa ekonomicky celkom pochopiteľne a jednoducho spýtalo slovenských umeleckých telies, kam majú namierené vystupovať v druhom polroku 2016 a prispelo im na to, aby si v Ríme či v Londýne nad svoje logo zavesili aj logo predsedníctva SR. To sa nedá kritizovať, je to praktické riešenie situácie, keď sa rozhodnete nevymýšľať. Potrebujete príklad, ako uvariť večeru? Otvoríte chladničku, vyberiete polotovar, trochu korenia a za dvadsať minút hotovo. K stolu! Tento princíp “zrealizoval” aj náš minister kultúry. Veď má niekoľko „kuchýň“ pod gesciou Lajčáka v podobe slovenských kultúrnych inštitútov, ktoré vybavia nudnou putovnou výstavou. Hurá, ušetrili sme!
Ale keď my v IKP sme takí vrtáci…
Prečo, ak už niečo pripravíme aspoň pre otvárací a záverečný koncert predsedníctva, siahame zase len po tisíckrát použitých vzorcoch? Samozrejme, v IKP uctievame Suchoňa, Cikkera, Bellu a našu Lúčnicu – ale naozaj nikomu neprišlo na rozum vytvoriť priestor pre súčasnú tvorivosť (po slovensky kreativitu) a nechať našich umelcov „zrealizovať“ niečo nové? Niečo pre 21. storočie? Niečo multimediálne, s novými technológiami, médiami? Takých inovatívnych ľudí predsa máme. Našli by sa, len by bolo treba chcieť. A … nechcelo sa. A tak všetci hostia predsedníctva budú sedieť na koncerte hudby prvej polovice 20. storočia a nakoniec sa s nimi rozlúčime rozvírenými sukňami slovenských dievčat. Určite príjemný zážitok, najmä keď sa točia synchrónne. Ale pripomíname, že ide o tradičné predstavenie rurálneho Slovenska, ktoré nám vymyslel ešte v 50. rokoch 20. storočia divadelný režisér Karol L. Zachar a my ho stále opakujeme.
Poznámka na koniec:
Ministerstvo kultúry SR nemá rozpočet na výrobu darčekov, ktoré sa tradične dávajú účastníkom rokovaní a schôdzí počas predsedníctva. Každý z európskych expertov má ročne dve nové kravaty dvoch predsedníctiev, bohužiaľ, s logom, ženy šatky na krk opatrené logom, poznámkové bloky, ceruzky a tašky. A predstavte si, k týmto banálnym a po určitom čase úplne nepoužiteľným veciam pridáva naše MK SR blúrej s kolekciou 10 slovenských filmov. To ešte v celej Európe nikomu neprišlo na um! Viete si predstaviť, kedy budú mať euroúradníci 20 hodín voľna, aby si ich pozreli? My v IKP máme inoväťívnejší nápad, ktorý podporí aj slovenské remeslá: do tašky ručne vyšívanej s čičmianskou čipkou (práca pre 20 nezamestnaných čičmianskych žien) vložiť zo dve šúpolienky, jednu určite s vianočným motívom (veľmi populárne), jednu ručne maľovanú vianočnú guľu (záchrana pracovných miest sklární v Poltári), jednu skladaciu valašku (aby netrčala), jednu píšťalku opatrenú logom (možno sa zíde počas rokovaní o utečencoch), jednu krojovanú bábiku (súťaž medzi regiónmi) a pre mužov vybíjaný opašťôček. Hoci sa to prieči nášmu zameraniu, odporúčame aj knihu fotografií Karola Plicku, aby si hostia uvedomili, kam Slovensko v skutočnosti speje.
Záver IKP
Oceňujeme, že z pohľadu slovenskej kultúry a slovenskej kultúrnej politiky vnímame Predsedníctvo EÚ SR čisto pragmaticky, vo vedomí, že nech by sme sa dnes snažili prezentovať Slovensko akokoľvek, vždy nás predbehne nejaká momentálna európska kríza. Slovenská romantická reakcia na ňu spôsobí, že sa bez vynaloženia finančných prostriedkov prezentujeme oveľa efektívnejšie, ako dokáže vymyslieť Ministerstvo kultúry SR. Jediná vec, v ktorej sme geniálni, je “realizovanie” najdôležitejšej stratégie slovenského národa: len sa, preboha, nezviditeľniť!