V starých časoch večer, keď v komínoch domov a chalúpok (ak vôbec boli postavené) hvízdala meluzína a svetlo sviec nestačilo osvetliť všetky tmavé kúty,
Sedeli ľudia tesne pri sebe a rozprávali sa. Lepšie povedané, rozprávali si príbehy. Strašidelné, rozprávkové, erotické, veselé. Naše mysle si navykli na jednoduchosť deja, ktorú rozvíjal rozprávač podľa svojej fantázie. Zvykli si posudzovať osudy a predurčenia, ktoré sa stávali pravdivé. A hrôzu nemožnosti vzoprieť sa predurčenosti podčiarkovala tma, do ktorej sa zahalila izba, keď dohorela posledná sviečka.
Dnes príbehy máme čierne na bielom v knihách a čítačkách, kolorové v kinách i v televízii, ak sa nám nechce vytiahnuť nohy z domu. Veď počasie sa zase tak rýchlo nemení, aby sme si nevedeli predstaviť meluzínu, ktorú nám prehlušuje rádio. (Možno v budúcnosti budú predávať na moderných nosičoch tie najkrajšie meluzíny a mohli by dodať k tomu vŕzganie podlahy a dverí, aby sme si pripomenuli obavy a strach našich predchodcov. To už tiež nemáme k dispozícii). Ale príbehov sa nechceme vzdať. Uvedomila si to aj komisia, ktorá hľadala tie najkrajšie príbehy. Tá, ktorá udeľuje už vyše sto rokov Nobelovu cenu za literatúru. Pred pár rokmi ju obdržala poľská spisovateľka Oľga Tokarczuk. To ona nás prinúti sadnúť si a nechať sa unášať príbehmi, ktoré pre nás v samote vymýšľa.
Pán Alfréd Nobel, technický mozog, si uvedomil, že vymyslieť dobrý príbeh je jednou z najdôležitejších disciplín ľudstva. Príbehy a vedecké objavy sú totiž prepojené, lebo nám pomáhajú pochopiť svet okolo nás spolu s tajomstvami a nerozlúštiteľnými záhadami. A kde sa v nich objavujeme my, ľudstvo. Celý život sa bránime tým, ktorí túžia po moci a možnosti ovládať veľkú časť z nás. Kontrolovať naše sny, zakazovať nám rozprávať si slobodne príbehy, kontrolovať slová, ktoré používame. To všetko sme v 20. storočí zažívali spolu s našimi predkami. Ešte aj naši milí zberatelia rozprávaní v 19. storočí, keď to začalo byť módne a pasovalo to do romantizmu, ktorý ani nás neobišiel, počúvali a zapisovali starnúcich rozprávačov, ale zdesení originalitou príbehov, rýchlo ich scenzurovali, aby boli podobné do tých nemeckých bratov Grimmovcov. Trochu nás tým ochudobnili o emocionálnu kvalitu predstavivosti našich predkov.
Spinoza a osvietenci spôsobili, že sme boli donútení, všetci už od šiestich rokov nášho života, aby sme sa naučili čítať, aby sme si mohli sami sebe rozprávať príbehy, pretože medzi textom a skutočnosťou vznikol špeciálny tvor – človek čitateľ.
Psychológovia tvrdia, že príbeh, ktorý čítame, špeciálnym spôsobom rozvíja mozog, tento náš dokonalý počítač v našich hlavách. Sledovanie písmenok, ich pretváranie na slová a hľadanie zmyslu v nich je mimoriadne komplikovaná činnosť mozgu. Ak v ňom naozaj máme časť, ktorá je schopná vymýšľať si, predstavovať si, fantazírovať, lapili sme sa do pasce kníh a literatúry. Možno nás dokonca opantá možnosť rabovania a okrádania, keď sa začítame do príbehov dnes stále slávnejších slovenských zbojníkov, ako sme svedkami u mnohých dnes politicky populárnych ľudí, už vieme, že sa naučili čítať, ale chýba im časť mozgu, kde sídli kritický duch každého z nás. Zrejme v tej časti hlavy u nich nedochádza k dostatočnému prekrvovaniu a dokonca k odumieraniu niektorých životne dôležitých spojení neurónov.
Literatúra ako základ umení vzniká v spojení literárneho textu, kompetentnosti kriticky hodnotiť text čitateľom, ktorý si do textu premieta svoje životné skúsenosti, sny a prehry. Preto literatúra potrebuje ďalších vykladačov, kritické literárne časopisy, kde si čitatelia môžu prečítať, čo text pochopili správne. V školách musia deti diskutovať o knihách, aby si konfrontovali svoje zážitky s knihou s inými deťmi. Literatúra totiž potrebuje barle v podobe kritických vykladačov – rozprávkarov, sparingpartnerov, ktorí nás v dialógu s nami ubezpečia, že krása, dobro a budúcnosť existuje. Vydýchneme si.
Ak sa čitateľ zamiluje len do jedného druhu literatúry, ktorá mu poskytuje príjemné chvíle a odmieta druhé, je ako keby volil len jednu politickú stranu, nech plánuje a robí vo verejnom priestore čokoľvek. Milovníci jedného druhu detektívok, fantasy, sú ochudobnení o možnosť debatovania sami so sebou, hlasným nesúhlasením s autorom, nedokážu sa s nikým podeliť o svoj nesúhlas s autorom, lebo čítajú len svojich miláčikov. Škoda, že vo verejných vystúpeniach elity už nepoužívajú citácie z práve prečítaných kníh, tie známe heslá, ktoré v skratke vysvetlia viac, ako siahodlhé prejavy. Dokonca už nepoužívajú ani populárne hlášky z filmov, ktoré literárne nadobudnuté myšlienky nahradili na určitý čas.
Dnešná literatúra by nás najprv mala vyviesť z príbehov romantického sveta 19.storočia, ktorého sa tak kŕčovito držíme, hoci už nechodíme v krojoch a nerozumieme jazyku a obrazom toho vzdialeného sveta. A hneď vzápätí by nás mala voviesť do nového mýtického sveta fikcií, o ktorých budeme vedieť, že sú len vymyslené, ale oslovia nás svojou hĺbkou a tajomstvom. Tak ako knihy nositeľky Nobelovej ceny za literatúru Oľgy Tokarczuk oslovili nielen Poliakov, ale celý čitateľský svet. Potrebujeme nové rozprávky, po dnešnom narácie, plné nádeje, snov, pozitívnych plánov, lebo inak neuveríme, že máme nejakú budúcnosť, ktorá môže byť dobrá a zaujímavá pre všetkých. Bez nových, nebojme sa napísať národných, narácií sa nám bude budúcnosť javiť ako jedna veľká tragédia a katastrofa. Potrebujeme zúfalo nové zaujímavé a zároveň tajomné metafory, ktoré budeme ďalej aj v podobe orálnej posielať ďalej, rozochvení niečím, čo zasiahlo doteraz opustenú časť nášho mozgu.
Kto iní nám má povedať, kto sme, kam ideme a aký zmysel má naša existencia. Nebývalý rozvoj vedy a narácií musí ísť ruka v ruke. Podľa Tokarczuk je písanie podobné do tkania koberca. Je krásny, farebný a tajomný z jednej strany, ale keď ho otočíme, uvidíme celú osnovu a jednotlivé nitky, ktoré sú pozbavené nádherných farieb. Literatúra nemôže zomrieť. Má pred sebou veľkú úlohu a od toho, ako ju splní, závisí náš osud. Osud jednotlivcov i nášho štátu.
Magda Vášáryová
Projekt Kultúrny kyslík podporil z verejných zdrojov Fond na podporu kultúry ako hlavný partner.
