Neglectus alta cultura
Neglectus alta cultura – zanedbaná hlboká kultúra. Možno som priveľmi kritický a možno až sarkastický. Omnoho radšej než slová kritiky by som vyslovoval slová uznania a obdivu. Lenže, veci, o ktorých uvažujem sa ma hlboko dotýkajú a trápi ma, že aj keď si v našej krásnej krajine žijeme, čo sa konzumu týka tak, ako nikdy predtým, nie sme schopní vyrovnávať sa najvyspelejším krajinám Európy. Pocit upadajúcej kultúry a kultúrnosti mám na základe poznania stavu kultúry a vlastných mnohoročných skúsenostiach z aktívnej práce v sektore kultúry a vzdelávania, hlavne v knihovníctve, bibliografii, dokumentácii a digitalizácii písomného dedičstva. V Európe sme v kultúre, a nielen v nej, obrazne povedané, na chvoste a možno dokonca pod chvostom. Viem, že sa dnes patrí nazývať problémy „výzvami“ a že by sa patrilo problematické veci prejsť mlčaním. Akosi to už nedokážem.
Hlbokou kultúrou rozumiem kvôli zjednodušeniu to, čo je predmetom záujmu pamäťových a fondových inštitúcií a systémov. Hlboká kultúra je niečo iné ako živá kultúra, teda súčasná kultúra a kultúrny život. Určitá časť živej kultúry sa po prezentovaní stáva predmetom záujmu hlbokej kultúry, dokumentácie, uchovávania a druhotného sprístupňovania cez pamäťové inštitúcie. Časť živej kultúry sa prepadne do systému hlbokej kultúry a stáva sa súčasťou kultúrneho dedičstva, teda toho čo sme vytvorili a čo sme povinní zachovať a zveľaďovať pre budúce generácie.
Vidí sa mi, že „manažéri kultúry“, napríklad na ministerstve kultúry, prichádzajú do funkcií čoraz nepripravenejší a trvá im niekoľko rokov, kým vôbec pochopia, za čo všetko zodpovedajú. Zažil som už sedemnásť ministrov kultúry a rozhodne nemôžem povedať, že by sa kvalita samotných ministrov a ich pôsobenie zlepšovalo. Skôr ide o úpadok a niekedy mám pocit, že kultúru treba chrániť pred ministrami a ich nápadmi.
Pamätám si na tápanie a kľučkovanie „najlepšieho ministra kultúry“ Mareka Maďariča v rokoch 2006-2009, ktorý potom viac presadzoval záujmy nátlakových skupín a oligarchov než verejný záujem. Treba mu však uznať presmerovanie verejných zdrojov do Fondu na podporu umenia, do ktorého ministerstvo údajne poskytuje minimálne 20 miliónov ročne, avšak 20% si ponecháva ministerstvo na „svoje priority“. Nemožno mu uprieť schopnosť šikovne nadbiehať predstaviteľom živej kultúry. Na druhej strane však absolútne zlyhal vo využití stámiliónov zo štrukturálnych fondov, napríklad na národné projekty digitalizácie v národných pamäťových inštitúciách rezortu. V podstate je zodpovedný za premárnenú historickú príležitosť ukázať v tejto oblasti Slovensko, ako výkladnú skriňu masovej digitalizácie a konzervovania písomného dedičstva. Namiesto výkladnej skrine máme klietku hanby. Nedá sa zabudnúť na jeho urputnú snahu vyvážať naše písomné dedičstvo do zahraničia na deacidifikáciu za vyše 30 miliónov eur, pričom na Slovensku sme mali na tento účel najlepšie a podstatne lacnejšie riešenie a predpoklady. Môže sa popýšiť tým, že ma dvakrát odvolal z postu generálneho riaditeľa národnej knižnice, ale tie zbabrané a predražené národné projekty sú na jeho konte a konte „našich ľudí“.
K tomu všetkému, v jeho rezorte zavraždili novinára Jána Kuciaka! Vraždu však šikovne využil na „marketingový“ odchod z diskreditovanej politickej strany, v ktorej roky fungoval ako podpredseda, aby, dozaista, teraz pri koňačiku a cigárke dával rozumy kaviarenskej smotánke larvovaných neokomunistov a povrchných novinárov, ktorí láskavo prehliadajú jeho „prešľapy“ a vnímajú ho ako správneho ľavičiara.
Vyjadrovať sa k upachtenému pôsobeniu Ľubice Laššákovej a Natálie Milanovej nemá veľký zmysel. Jednej uznáme snahu o povznesenie regionálnej kultúry, hoci to nie je priama oblasť pôsobnosti ministerstva. Druhú pochválime za pomoc ukrajinskej kultúre, ale udivuje nás jej kabinetné a nekompetentné riadenie bez akejkoľvek vízie, dôkazom čoho bola neschopnosť ministerstva podieľať sa na použití prostriedkov z európskeho Plánu obnovy. Jej verejné postoje voči vzmáhajúcemu sa neoľudáctvu sú priveľmi vlažné, až nijaké. Nepochopiteľné pre mňa je tiež to, že tolerovala a nevysvetlila jasne dôvody nezmyselného presunu Múzea SNP do rezortu obrany, čím oslabila protifašistický étos, ktorého nositeľom bolo múzeum. Nedokázala nastoliť žiadnu vážnejšiu tému, napríklad zákon o sponzorstve ani efektívne konať v regulácii šírenia hoaxov, protidemokratických a proruských kanálov v sociálnych sieťach.
Ukazuje sa, že „účtovníci“ z ministerského Inštitútu kultúrnej politiky nie sú schopní koncipovať žiadny zmysluplný program kultúry v súlade s kritériami Plánu obnovy.
Podľa OECD Economic Surveys: Slovak Republic 2022 Plán obnovy obsahuje 66 štrukturálnych reforiem, ako aj plánované investičné výdavky vo výške 6,575 miliardy EUR (6,9 % HDP) na obdobie rokov 2021 – 2026, ktoré sú postavené na 7 oblastiach politiky. Digitalizáciou sa už rozumie niečo celkom iné, než do roku 2015. Digitalizácia (0,6 miliardy EUR) je zameraná na reformy a dodatočné investície na urýchlenie digitálnej transformácie, najmä s cieľom zlepšiť digitalizáciu škôl a vládnych služieb, konektivitu prostredníctvom vysokorýchlostných sietí, digitálne zručnosti a kybernetickú bezpečnosť. Slovensko v roku 2022 obsadilo v hodnotení indexu digitálnej ekonomiky a spoločnosti (DESI) 23. miesto spomedzi 27 členských štátov EÚ.
Digitálna transformácia ekonomiky a spoločnosti je jadrom Plánu obnovy a odolnosti Slovenska. Digitálne reformy a investície zahrnuté v pláne by mali prispieť k modernizácii Slovenska so zameraním na oblasti, ktoré vykazujú významné investičné potreby. Príspevok slovenského plánu k digitálnej transformácii predstavuje 1,33 miliardy eur alebo 21 % z jeho celkovej alokácie 6,33 miliardy eur.
Kladie sa dôraz na digitalizáciu verejného sektora, a to ako súčasť sektorových reforiem (spravodlivosť, polícia, zdravotníctvo), tak aj prierezových opatrení zameraných na zvýšenie kvality a dostupnosti riešení e-governmentu. Reforma modelu riadenia digitálneho hospodárstva spolu s investíciami do digitálnych technológií a digitálnych kapacít podnikov, najmä MSP, by mala pomôcť pri rozvoji digitálneho ekosystému. Rozvoj digitálnych zručností je jedným z cieľov navrhovaných reforiem vzdelávania a investícií do zručností učiteľov, seniorov a znevýhodnených skupín. A kdeže je kultúra? Vieme, ale nepovieme!
Sprístupnenie kultúrneho dedičstva cez projekty digitalizácie už nie sú na programe dňa.
Ministerstvo spomína v súvislosti s Plánom obnovy akúsi „zelenú obnovu budov“, pričom, ak tomu dobre rozumiem, má ísť 700 miliónov ministerstvu dopravy a výstavby a nie kultúre. Na zelenú ekonomiku má ísť 2,3 miliardy EUR. V spojitosti s plánom obnovy sa na stránke ministerstva spomínajú reformy: pluralita a dôveryhodnosť médií , reforma umeleckých fondov a reforma rozdrobenosti knižničnej siete, ktoré však majú len charakter „chotárnych“ administratívnych úprav a neznamenajú žiadnu inováciu alebo pokrok pre kultúru v národnom a medzinárodnom kontexte.
Poslední ministri sa snažili prezentovať cez aktivity zamerané hlavne na živú kultúru, a to aj cez systém dotácií, ktorý usmerňujú a riadia podľa kritérií zodpovedajúcich ich pochopovej kapacite a podľa nápadov rôznych utajených poradcov. Vo vzťahu k hlbokej kultúre len zúfalo improvizujú, nepoznajú jej priority, problémy a trendy a fungujú v režime laissez-faire, laissez-passer. Nechať veciam voľný priebeh je fajn, pokiaľ ide o voľnosť v podnikaní. To však nemôže byť dôvod na nezodpovedné zaobchádzanie s verejnými financiami.
V dňoch 4. -5. októbra 2022 som sa výnimočne zúčastnil knihovníckeho podujatia. Vtedy sa konala celoslovenská konferencia KNIŽNICE 2022 – Priestor pre všetkých, ktorá bola v priebehu 10-tich rokov štvrtým stretnutím knihovníckej obce. Na programe bola stratégia rozvoja kultúry, takže som predpokladal, že tam bude priestor na diskusiu. Nestalo sa! Akciu ignorovalo nielen ministerstvo, ale aj národná knižnica. Účastníci prijali závery, ktoré podnecujú k činom tak ministerstvo ako aj národnú knižnicu. Uvádzam ich v plnom znení:
„My, účastníci celoslovenskej konferencie KNIŽNICE 2022 – Priestor pre všetkých,
- žiadameMinisterstvo kultúry SR ako ústredný orgán štátnej správy pre knihovníctvo o posilnenie komunikácie medzi ministerstvom a Slovenskou asociáciou knižníc, ktorú považujeme za nedostatočnú; požadujeme, aby Slovenská asociácia knižníc, ktorá má dôveru svojich členov pri obhajovaní záujmov knižníc, bola profesijným a odborným partnerom Ministerstva kultúry SR a vzájomná komunikácia zahŕňala všetky koncepčné, strategické, analytické, legislatívne, príp. iné aktivity a ich výsledky boli včas a obojstranne diskutované;
- vyslovujeme veľké obavy zo stále neexistujúceho spôsobu sprístupnenia výsledkov masovej digitalizácie v Slovenskej národnej knižnici, na ktorú boli vynaložené vysoké finančné prostriedky; žiadame riešiť stratégiu digitalizácie a sprístupňovania jej výsledkov ako súčasť Stratégie kultúry a kreatívneho priemyslu 2030 na celoslovenskej úrovni a v spolupráci s inými rezortmi s cieľom zamedziť neefektívne vynakladanie verejných prostriedkov a personálnych kapacít pri multiplicitnej digitalizácii na Slovensku;
- poverujemeSlovenskú asociáciu knižníc komunikovať s Národným osvetovým centrom o možnostiach prístupu k národným registrom vytvorených ako výstupy národného projektu financovaného z Operačného programu Informatizácia spoločnosti, prioritná os 2;
- vyslovujeme vážne znepokojenie z absencie moderného softvérového zabezpečenia národného integrovaného knižnično-informačného systému vzhľadom na neudržateľnú situáciu množstva existujúcich softvérových riešení; žiadamezastrešiť cez Slovenskú národnú knižnicu, resp. Ministerstvo kultúry SR vybudovanie expertného tímu zloženého z odborníkov z knižničnej aj mimoknižničnej praxe na plnenie úlohy Programového vyhlásenia vlády SR na roky 2021-2024 týkajúcej sa jednotného knižnično-informačného systému;
- vyjadrujemehlboké znepokojenie nad dlhodobou nedostatočnou komunikáciou Slovenskej národnej knižnice vo vzťahu ku knižničnému systému SR; pociťujeme slabý záujem zo strany vedenia Slovenskej národnej knižnice o odbornú diskusiu a riešenie problémov týkajúcich sa knižníc a knižničného systému ako celku; trváme na plnení zákonných úloh Slovenskej národnej knižnice tak, aby knižnice cítili, že majú zodpovedného a vizionárskeho lídra, ktorý v spolupráci s profesijnými združeniami aj prostredníctvom Ústrednej knižničnej rady ako poradného orgánu ministerky kultúry SR komunikuje problémy aj úspechy slovenských knižníc vo vnútri aj navonok;
- odporúčameÚstrednej knižničnej rade iniciovať obnovenie činnosti pracovnej skupiny pre tvorbu Národného programu na podporu čítania detí a mládeže od ich narodenia ako aj ďalších národných projektov obsahovo zameraných na rozvoj čitateľskej a informačnej gramotnosti detí a mládeže a zaradiť túto oblasť medzi strategické priority Stratégie kultúry a kreatívneho priemyslu 2030;
- odporúčameSlovenskej asociácii knižníc iniciovať vytvorenie pracovnej skupiny zameranej na problematiku celoživotného vzdelávania zamestnancov knižníc a zaradiť túto oblasť medzi strategické priority Stratégie kultúry a kreatívneho priemyslu 2030;
- vyslovujemeznepokojenie nad diskriminačnými a neakceptovateľnými rozhodnutiami Fondu na podporu umenia týkajúcich sa oprávnenosti jednotlivých typov knižníc (s výnimkou knižníc priamo riadených Ministerstvom kultúry SR) uchádzať sa o dotácie na projekty; poverujemeSlovenskú asociáciu knižníc obrátiť sa na Fond na podporu umenia s požiadavkou o stanovisko k rozhodnutiu vylúčiť akademické a niektoré špeciálne knižnice ako oprávnených žiadateľov;
Liptovský Ján, 5. októbra 2022“
Annos doloris
Roky trápenia! Príkladom rozporuplného prístupu ministerstva s vážnymi dopadmi na verejné financie je drobnosť v zákone o publikáciách č. 265 z z 22. júna 2022. Na jednej strane zákon správne znižuje počet prijímateľov zákonného deponátu, tzv. povinného výtlačku, na druhej strane však stanovuje povinnosť odovzdať deponát neperiodickej publikácie z desať na tridsať dní. Je to čistá hlúposť, ktorá ide na vrub národnej knižnice, ktorá vec očividne „nerozporovala“, pričom táto „drobnosť“ výrazne zvýši náklady všetkých knižníc na spracovanie dokumentov. Vidno, že zodpovední nemajú potuchy o tom, ako veci fungujú a nevidia odborné súvislosti.
Dokumenty by sa totiž mali prinajmenšom do národnej knižnice dodať bezodkladne po vydaní (8-10 dní). Tá ich má okamžite katalogizovať a sprístupniť záznam o dokumente pre všetky knižnice na Slovensku cez centrálny systém KIS3G. Pri termíne dodania 30 dní si iné, hlavne verejné knižnice dávno kúpia dokumenty v kníhkupectvách a pretože nemôžu záznam o dokumente prebrať z národnej knižnice, kde je na to asi 40 zamestnancov, ale musia tie isté tituly dokumentov multiplicitne knižnice spracovať vo svojej réžii. Bez spracovania ich totiž nemôžu požičiavať. Pri cene ca 10 eur za jeden záznam a, povedzme, pri počte 200 knižníc sú to značné finančné náklady. Ročne národná knižnica dostane ako zákonný deponát asi 13 000 jednotiek. Na ich spracovanie má asi 40 zamestnancov… Takže: ministerstvo spôsobuje zníženie efektívnosti fungovania systému nielen takou drobnôstkou, ako je zmena lehoty dodania dokumenty z 10 na 30 dní, ale aj tým, že nie je schopné nahradiť 20 rokov nepretržite fungujúci centrálny integrovaný knižničný systém KIS3G Virtua iným centrálnym systémom. Dokonca vraj príslušná sekcia ministerstva namiesto profesionálneho a efektívneho riešenia podporuje kupovanie a používanie lokálnych systémov pre každú knižnicu.
Ministerstvo a národná knižnica zanedbávaním svojich zákonom stanovených povinností knižničný systém svojim nekonaním namiesto rozvoja a integrácie rozkladá. Akože, nech si každý robí, čo chce! Znefunkčňuje sa súborný katalóg a kupujú sa lokálne systémy rôzneho pôvodu. V knižniciach na Slovensku je namiesto jedného knižničného systému 18 lokálnych izolovaných systémov. Pritom sa míňajú verejné zdroje.
Ťažko si v inej sfére, napríklad v bankovníctve alebo v sociálnej poisťovni predstaviť, že by každá pobočka mala vlastný systém. Toto je celkom určite v rozpore s prioritou ministerstva, ktorou má byť reforma rozdrobenosti knižničnej siete! Cieľom je teda čo? Fragmentácia či integrácia a účelná a efektívna centralizácia?
Kontext
Ivan Kadlečík, vynikajúci esejista, spisovateľ a jeden z mála slovenských disidentov mi kedysi povedal, že nestačí byť antikomunistom, že treba byť aj odborníkom. Teraz sa zasa potvrdzuje, že nestačí zavrhovať všetko minulé, byť antifašistom, nekradnúť a imitovať demokraciu, ale, že je potrebná aj odbornosť.
V posledných rokoch nás postihlo niekoľko pohrôm vonkajšej proveniencie. Hrozná bola pandémia koronavírusu ako choroba, s ktorou budeme musieť žiť. Najstrašnejšia je však prebiehajúca imperiálna nevyprovokovaná vojna a zverstvá Ruska voči suverénnej Ukrajine a následná energetická kríza. Tieto pohromy sa nám darí ako-tak zvládať vďaka nášmu členstvu v Európskej únii a v NATO, za čo treba poďakovať vláde Mikuláša Dzurindu.
Na Slovensku však máme aj našu vlastnú pohromu, ktorú predstavuje insitná politická garnitúra, ktorej koalícia dokázala za dva roky spadnúť z ústavnej väčšiny na nulu. Neuveriteľný „výkon“! Takže, globálne pohromy sme si na Slovensku rozšírili o pohromu politického diletantstva. Pokiaľ sa u nás opäť, ako za Dzurindu, nepodarí vytvoriť demokratický blok, celkom určite sa opäť dostanú k moci neokomunisti, ľudáci, neonacisti, ktorí nás posunú smerom od Európy k lacnému autoritárskemu populizmu. Nepôjde o demokratické hodnoty, ale o peniaze z európskeho Plánu obnovy. Môže sa stať to, čo v minulosti, keď sa po vláde Mikuláša Dzurindu dostal k moci Róbert Fico a začalo sa „eldorádo“ korupcie, predražovania a rozkrádania riadeného štátom.
Nos non occasionem
Veru tak: nevyužili sme príležitosť! Posledné dve desaťročia boli obdobím realizácie projektov masovej digitalizácie na medzinárodnej a národnej a úrovni, ako aj na úrovni rôznych informačných inštitúcií, knižníc, archívov, galérií a audiovizuálnych pracovísk. Výsledkom projektov digitalizácie sú v mnohých krajinách mohutné repozitáre textových, obrazových, zvukových a audiovizuálnych digitálnych dokumentov.
V minulosti sme viackrát upozorňovali odbornú verejnosť a ministerstvo kultúry na žalostný stav masovej digitalizácie u nás. Znovu sa chystajú projekty, ktoré požadujú ďalšiu „digitalizáciu“, pretože eurá sa zásluhou ministerstva v kultúre rozkotúľali a „skutek utek“. Pre investigatívnych novinárov je to téme príliš zložitá, málo bulvárna a pre ministerstvo navyše aj neatraktívna. Digitalizácia sa týka hlbokej kultúry a, v danom prípade, písomného dedičstva a nie živej kultúry, na ktorej si politickí nominanti naháňajú politické body. Lebo, veď politika a politizácia je nad kultúrou!
Digitalizácia bola trendom pred dvadsiatimi rokmi. Teraz už digitalizácia nie je trend, ale rutina a po masovej digitalizácii malo nasledovať sprístupnenie a využívanie digitálnych zbierok a dokumentov.
Pandémia koronavírusu, ktorá nás zamkla do online prostredia ukázala, že naše verejné inštitúcie neboli schopné reagovať na chorobu, ktorá paralyzovala spoločnosť.
V Česku národná knižnica sprístupnila počas najhoršej epidémie pre školy, študentov a pre všetkých občanov online celý digitálny archív. U nás národná knižnica potichúčky prečkala pandémiu a neposkytla verejnosti a školám na vzdelávanie učebnice a iné dokumenty. Pritom na ich digitalizáciu už minula desiatky miliónov eur z verejných financií.
Odhadujem, že doteraz už knižnica a rezort kultúry minuli na digitalizáciu knižničných fondov okolo 100 miliónov eur, a to vrátane nákladov na centrálny archív a Slovakianu. Nedávno SNK vyhlásila, že to, čo malo byť hotové v roku 2015 bude urobené dakedy v roku 2030… Inými slovami, to, čo neurobila národná knižnica v národnom projekte za štrukturálne fondy, vyvolalo akúsi „divokú digitalizáciu“ v knižniciach, na vysokých školách a v iných inštitúciách, čo, samozrejme, znamená duplicitnú digitalizáciu, chaos a ďalšie finančné náklady, a to už nie z európskych peňazí, ale z verejných zdrojov… Čo na to povedať? Vyzerá to tak, že sme skutočne veľmi bohatá krajina! A nekompetentnosť nás stojí milióny bez ohľadu na farbu vlády. Všetko v réžii ministerstva kultúry!
Musím pripomenúť, že na Slovensku išlo o mimoriadny a v európskom kontexte bezprecedentný národný projekt masovej digitalizácie a konzervovania v gescii Slovenskej národnej knižnice (SNK) v Martine s názvom Digitálna knižnica a digitálny archív 2012–2015. Projekt sa čiastočne realizoval na základe zmluvy medzi SNK a Úradom vlády SR zo 7. marca 2012 o poskytnutí nenávratného finančného príspevku vo výške vyše 49 miliónov eur. Vybudovaná je unikátna infraštruktúra: 20 skenerov, z toho 10 digitalizačných robotov a poloautomatov, archív na dlhodobú ochranu digitálneho obsahu, platforma Slovakiana na sprístupňovanie digitálnych dokumentov, vytvorených je 73 nových pracovných miest. Cieľom bolo digitalizovať ca tri milióny dokumentov a fakticky celý slovacikálny knižničný fond, knihy, noviny, časopisy, zborníky v objeme ca 700 000 jednotiek.
Po desiatich rokoch šafárenia s druhým najvyšším rozpočtom v rezorte a desiatkach miliónov minutých na digitalizáciu, stále čakáme na to podstatné: kde je verejne dostupný portál, cez ktorý by sa verejnosť dostala aspoň k tomu torzu, čo je už v digitálnej forme. Kde je digitálny repozitár národnej knižnice? Vieme, že knižnica nakúpila za milióny kadejaké softvéry na správu a sprístupnenie digitálneho obsahu. Žiaľ, sprístupnenie zo strany národnej knižnice je chaotické, poloprofesionálne a subštandardné.
O digitálnych službách sa nedá hovoriť. Knižnica verejnosti neponúka online službu a ministerstvo nič nechce, respektíve, nevie, čo má chcieť. Korunu tejto karikatúre digitálnych služieb dáva aktuálne vedenie SNK. Keď ho totiž riaditelia knižníc a zástupcovia spolku knihovníkov a asociácie knižníc žiadali o sprístupnenie alebo odovzdanie tých digitalizátov, ktoré vlastnia alebo spravujú vo svojich fondov, tak im, podľa slov Blanky Snopkovej, riaditeľky vedeckej knižnice v Banskej Bystrici riaditeľka odpovedala, že im veru nič nedá, a že keď niečo chcú, tak nech prídu do Martina. Táto arogancia a neprofesionalita neprekáža ani ministerstvu, a, žiaľ, dokonale znechucuje knihovníkov na celom Slovensku. Národná knižnica doteraz nepochopila, že bola zodpovedná za „národný, štátny“ projekt digitalizácie a nie len za digitalizáciu v jednej inštitúcii. Manažment v národnej knižnici otvoril na želanie ministra najmä cestu verejným zdrojom pre externé firmy, samotný cieľ digitalizácie je akoby podružnosťou.
Tabuľka: Realizačné zmluvy s TMG na základe základnej zmluvy uzatvorenej Marekom Maďaričom (IČO: 35750871)
|
V globálnej online dobe majú obiehať informácie a nie ľudia. Neobstojí ani nekonečné oháňanie sa právami nositeľov práv, namiesto hľadania riešenia, ako sa to dá a nie, ako sa to nedá. Nechcem ísť do podrobností. Nemá zmysel donekonečna poukazovať na podvod, ktorý spočíva v tom, že knižnica novinový článok považuje za objekt digitalizácie, aby si nahnala kvantitatívne ukazovatele. Takisto možno poukázať na „tunelárske“ zapojenie externých firiem do takzvaného „rozčlánkovania“, za ktoré zaplatila knižnica niekoľko miliónov eur, pričom podstatu práce urobili jej zamestnanci.
Tabuľka V Projekte Neplánované realizačné zmluvy SNK
| 4. apríl 2014 | Realizačná zmluva č. SNK 02 16/2014/SaP Doplnená | 5 249 361,60 € |
| 11. apríl 2014 | Realizačná zmluva č. SNK 03 25/2014/SaP Doplnená (SNA) | 3 762 274,85 € |
Tisíce titulov starých a vzácnych tlačí, novín a časopisov sú voľné diela. Napriek tomu sú pre verejnosť celkom nezmyselne a bez vysvetlenia „zamknuté“. Nuž, naozaj netušíme, ako ochraňuje knižnica napríklad práva k digitálnej inkunábule alebo peleotypu z pred päťsto rokov. Žeby dajaký rekordne dlhoveký autor? Alebo príbuzní, ktorí tieto práva zdedili? Aj by to bolo smiešne, keby to nebola pravda. Starostlivo „zamknuté“ knihy z 15. storočia! Možno by verejnosť vedel poučiť niekto z piatich zamestnancov právneho oddelenia národnej knižnice! Slovom, národná knižnica nie je schopná prísť so žiadnym modelom sprístupnenia digitálnych dokumentov!
Celkový pohľad na stav prezentácie digitálneho obsahu vidno na nasledujúcom obrázku. Z celkového počtu 231 007 kníh je verejne dostupných len 13 938. Takto si digitálne služby nepredstavujeme. Len pripomíname, že už v roku 2015 malo byť digitalizovaných 700 000 fyzických jednotiek za peniaze zo štrukturálnych fondov. Odvtedy sa „digitalizácia“ už 7 rokov platí zo štátneho rozpočtu.
Tutela hereditatem scripta
Ochrana písomného dedičstva! Unikátnosť nášho projektu Digitálna knižnica a digitálny archív spočívala v integrácii masovej priemyselnej digitalizácie a priemyselného konzervovania degradujúceho kyslého papiera. Po podstatných zmenách manažmentu v roku 2012 sa do roku 2022 sa digitalizovalo len ca 15 % z plánovaného objemu a celkove sa použilo v SNK ca 60 miliónov eur. Digitálne dokumenty nie sú dostupné online. Stav digitalizácie je kriticky popísaný v analýzach Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Podľa analýz ministerstva bol projekt predražený minimálne šesťnásobne. Rovnakí aktéri však fungujú aj naďalej. Ministerstvo asistuje…
Projekt Digitálna knižnica a digitálny archív povinne musel predložiť aj (CBA=Cost Benefit Analysis). Podľa CBA absencia konzervovania (sterilizácie a deacidifikácie) spôsobuje Slovensku kvôli nekonaniu národnej knižnice každoročnú stratu písomného dedičstva vo finančnom vyjadrení ca 14,5 mil. € , čo je významná celospoločenská škoda. Citujeme z CBA[1]
Naďalej sa do neefektívnych aktivít národnej knižnice, univerzitnej knižnice a osvetového centra nalievajú ďalšie milióny, teraz už v réžii krachujúcej tzv. antikorupčnej vlády, ktorá pokračovala v móde, ktorý nastavila predošlá vláda. Problémom nemohúceho manažmentu digitalizácie nie je len brutálne predraženie, ale fakt, že digitálne dokumenty nie sú verejnosti dostupné online tak, ako je to v iných krajinách.
Robot vie čítať rukopisy a staré tlače
V odbore dokumentácie písomného dedičstva sa objavila zásadná inovácia, ktorá sa týka možností sprístupnenia textových dokumentov, najmä rukopisov a dokumentov novoveku, ako aj starých a vzácnych tlačí. Je to automatická transkripcia pomocou umelej inteligencie.
V digitálnych repozitároch sú historické tlače s určitou presnosťou rozpoznané technológiou optického rozpoznávania. Avšak rukopisy sú dostupné používateľom väčšinou len ako nasnímané obrazy. Technologický pokrok a stále zdokonaľované aplikácie umelej inteligencie už dnes umožňujú na dobrej až excelentnej úrovni rozpoznávať historické rukopisy a sprístupňovať unikátne archívne dokumenty verejnosti.
Aj v archíve národnej knižnice a iných inštitúcií sa nachádzajú vzácne rukopisy a staré tlače. Žiaľ, knižnica neprejavuje záujem o nové trendy. Dokonca prezentuje aj úplne lajdácky transkribované texty. Veď, napokon, čo by sme chceli za 100 miliónov eur? Obrázok ukazuje galimatiáš s transkripciou švabachu. To je ten text „transkripcie“ pod obrázkom. O transkripcii rukopisov sa im ani nesníva… Pozrime si „originálnu“ transkripciu švabachu jednej strany Cirkevných listov J.M. Hurbana z roku 1863 v digitálnej knižnici.
Pre postoje našich národných inštitúcií je príznačná pasivita vo vzťahu tejto inovácii, ktorá jednoznačne patrí do sféry digital humanities a kreatívneho priemyslu. Pravdaže, nie u nás.
Priame podnety pre zameranie slovenského projektu SKRIPTOR nám poskytli práve poznatky a nástroje európskeho projektu výskumu READ Recognition and Enrichment of Archival Documents.[2] Autorom a koordinátorom projektu bol prof. Günter Mühlberger z Univerzity v Insbrucku. Udržateľnosť projektu READ a aplikácia výsledkov je zabezpečená v združení READ-COOP (A European Cooperative Society). Združenie malo v roku 2022 vyše 100 členov z 27 krajín a vyše 100 000 používateľov. Zo strednej a východnej Európy je členskou krajinou len Slovensko, avšak bez záujmu ministerstva, národnej knižnice a národného archívu.
Iniciátor projektu READ a jeho hlavný riešiteľ mi povedal, že pred začatím projektu sa obrátil aj na slovenské národné inštitúcie, archív a knižnicu s návrhom, aby sa zapojili do európskeho výskumného projektu. Ani mu neodpovedali…Neprekvapuje!
Na Slovensku sme začali pracovať s platformou s rozpoznávaním rukopisného písma pomocou platformy Transkribus v roku 2017 a informovali sme verejnosť o našich prvých modeloch transkripcie rukopisov. Spočiatku išlo o individuálnu iniciatívu, ktorá vďaka osvietenej ústretovosti ľudí z Univerzity Mateja Bela prerástla do inštitucionálneho výskumu v projekte SKRIPTOR.
Téme transkripcie rukopisov sa venujeme v projekte APVV SKRIPTOR. Jeho zmyslom je, aby súčasťou spoločného medzinárodného úsilia boli aj naši odborníci. Usilujeme sa o to, aby budúca „čierna skrinka“ bola pripravená poskytnúť pomoc všetkým pri transkripcii unikátnych historických zbierok a dokumentov najmä v jazykoch nášho regiónu, medzi ktoré patrí slovenčina, čeština, poľština, lužická srbčina, latinčina, maďarčina. V súčasnej fáze vývoja sa sústreďujeme na zvládnutie nástrojov transkripcie a na tvorbu modelov transkripcie na základe väčších zbierok, ktoré obsahujú stovky a tisíce strán.
Výskumníci z Univerzity Mateja Bela a Štátnej vedeckej knižnice v Banskej Bystrici, zapojení do projektu SKRIPTOR po počiatočnej nedôvere k možnostiam transkripcie sa postupne stávajú expertmi. Teraz si výskumníci už osvojili nástroj Transkribus a zvládli základné pracovné postupy a čoraz dôkladnejšie spoznávajú funkcionalitu platformy Transkribus. Darí sa vytvárať veľmi dobré až excelentné modely transkripcie archívnych dokumentov a starých tlačí. Takto vyzerá automatická transkripcia rukopisného listu Andreja Kmeťa J.V. Riznerovi.
Niektorí predstavitelia digital humanities na Slovensku majú k tejto iniciatíve, ako ku podozrivej novote, rozličné postoje. Od nadšených prejavov súhlasu a obdivu až po veľmi rezervované až odmietavé postoje – typu – „to nie je nič pre nás“, „máme iné starosti“, „umelá inteligencia nenahradí nás expertov“. Je to známy jav aj z iných zápasov tradicionalistov a novátorov. Často ide o reakcie, ktoré na jednej strane síce verbálne deklarujú záujem o „digitalizáciu“ a „umelú inteligenciu“, no na druhej strane tento záujem ďalej nepokračuje získavaním potrebných vedomostí a hlavne nesvedčí o dostatočných vedomostiach o problematike a možnostiach digitalizácie a využitia umelej inteligencie aj pre tradičné humanitné odbory. Problémom je zrejme aj fakt, že Transkribus nie je hotový nástroj, „policový softvér“ hotový na „klikanie“, ale nástroj, ktorý sa kolektívne stále tvorí a zdokonaľuje.
Zatiaľ bez „erbových“ slovenských pamäťových inštitúcií.
Prof. PhDr. Dušan Katuščák, PhD.
[1] Citát z CBA, povinnej prílohy projektu DIKDA: „Pri použití tejto metódy pre potreby SNK sa vychádza z nasledujúcich údajov (prepočítané na euro kurzom 1 EUR=1,3 USD):
- Počet dokumentov v knižnici je 3 500 000 (od roku 1900 po rok 2010).
- Cena jedného dokumentu je odhadnutá na 76,9 EUR.
- Celková cena dokumentov je 269 230 769
- Ročné straty sú 4,66%, čo vo finančnom vyjadrení predstavuje 12 546 154 EUR.“
Ďalej: Kvalitatívne prínosy vo finančnom vyjadrení
V rámci projektu bude SNK chemicky ošetrovať cca. 500 000 knižničných dokumentov a 1,4 mil. dokumentov z národného archívu, čo počas troch rokov realizácie predstavuje 1 900 000 kusov. Touto metódou ročne zabráni stratám 4,66% z počtu 633 333 dokumentov.
- Cena jedného dokumentu je odhadnutá na 76,90 EUR.
- Celková cena dokumentov je 48 703 308
- Ročné straty sú 4,66%, čo vo finančnom vyjadrení predstavuje 2 269 574EUR.
Prínos zo záchrany dokumentov je trvalý a tak do prínosov projektu je možné započítať každoročnú záchranu opotrebovania knižničného fondu o 4,66%.
V roku 2012 sa počíta s nákupom a inštaláciou technológie a stavebnými úpravami, v roku 2013 s plnou prevádzkou na chemickom ošetrení a digitalizácii. V roku 2013 bude teda prínos 2 269 574 EUR (633 333 kusov dokumentov), v roku 2014 sa zvýši na 4 539 148 (dvojnásobok ošetrených kusov dokumentov oproti roku 2013) a od roku 2015 sa počíta s prínosom 6 808 722 EUR (cca . 1,9 mil. ošetrených kusov dokumentov). Po ukončení realizácie projektu sa bude pokračovať v chemickom ošetrovní cca. 200 tis. kusov ročne, čo predstavuje cca. 680 000 EUR.
[2] MÜHLBERGER, G. READ (Recognition and Enrichment of Archival Documents) – 2016-2019. [Projektová štúdia]. [cit 6.10.2021.] Dostupné z: https://www.academia.edu/22653102/H2020_Project_READ_Recognition_and_Enrichment_of_Archival_Documents_-_2016-2019
MÜHLBERGER, G., L. et.al. (2019) Transforming scholarship in the archives through handwritten text recognition: Transkribus as a case study. In: Journal of Documentation, 2019, 75(5), 954–976. DOI: https://doi.org/10.1108/JD-07-2018-0114
Projekt Kultúrny kyslík podporil z verejných zdrojov Fond na podporu kultúry ako hlavný partner.
