V dejinách sa vyskytlo množstvo vládcov či dokonca celých politických systémov, ktoré vykorisťovali obyčajných ľudí a ochudobňovali ich o ich základné ľudské práva, a to všetko pre nejaké väčšie dobro, či len v záujme rozširovania územia krajiny alebo víťazstva v dôležitom vojnovom konflikte. V mnohých z týchto prípadov politici tvrdili, že medzi politikou a morálkou nie je žiadny súvis a že hlavnou povinnosťou politikov nie je konať eticky, ale robiť rozhodnutia, ktoré zabezpečia prežitie a prosperitu krajiny. Tento argument však nemá takú váhu, keď sa naň pozrieme zo širšej perspektívy. Je nepopierateľné, že prosperujúca a globálne vplyvná krajina nemusí vždy znamenať, že v danej krajine je vysoká životná či kultúrna úroveň. Aj v súčasnosti existujú veľmoci, kde mnoho občanov žije pod hranicou chudoby, majú obmedzenú slobodu pohybu, prejavu, presadenia či uplatnenia sa. Tu je dôležité položiť si otázku, čo je dôležitejšie – globálna povesť a moc krajiny alebo blaho jej vlastných občanov. V ideálnom prípade by sa politici mali snažiť o vytvorenie rovnováhy medzi týmito dvoma miskami váh. Prospelo by to nielen občanom, ale aj vláde, pretože šťastní a spokojní ľudia bývajú lojálnejší k svojej vlasti a je menej pravdepodobné, že sa sa budú búriť. Navyše sa nedá povedať, že politika nesúvisí s morálkou, keďže pre mnohých sú tieto pojmy takmer synonymá. Koniec koncov, sú to politici, ktorí vytvárajú a menia zákony, a zákon je v mnohých ohľadoch symbolom morálky konkrétnej krajiny. Hoci ľudia určitého štátu môžu vyznávať náboženstvo s vlastnou morálkou alebo vyznávať vlastné etické hodnoty, v konečnom dôsledku nemajú inú možnosť než akceptovať všeobecné pravidlá štátu. Ako naznačuje štúdia Penn State University v roku 2019, naša politická príslušnosť formuje našu morálku. Štúdia odhalila, že zatiaľ čo morálne nastavenie človeka nemôže skutočne predpovedať jeho budúce politické presvedčenie, politický postoj človeka takmer s určitosťou ovplyvní jeho morálku. Inými slovami, keď si človek nájde politickú ideológiu, s ktorou sa stotožňuje, bude sa snažiť ospravedlňovať všetko, čo by za normálnych okolností odporovalo jeho vlastným morálnym hodnotám. Ako poznamenáva americký politológ Peter Hatami: „Existujú príklady členov politickej ľavice aj pravice, ktorí ospravedlňujú alebo zdôvodňujú veci, ktoré by na papieri mali ísť proti ich morálnemu kompasu. Cez našu ideologickú optiku si prispôsobíme čokoľvek. Ak v našej politickej strane vidíme niečo, čo môže byť v rozpore s našou morálkou, často si povieme „ale nie, je to morálne lebo …“, „ale nie, je to v podstate spravodlivé, lebo …“. Prispôsobujeme si to, čo považujeme za prijateľné pre našu politiku.“
Celkovo vzaté, nie je správne a ani úplne možné oddeľovať politiku od morálky, keďže tieto dva pojmy boli vždy úzko späté. Obyčajní ľudia neboli po stáročia dostatočne vzdelaní ani nezávislí na to, aby si dokázali vytvoriť a riadiť sa svojím vlastným morálnym kompasom, a tak len pasívne prijímali zákony, ktoré im boli nastolené ich vládcami. Činy vládcu boli teda vyjadrením morálneho nastavenia krajiny. V súčasnosti sa veci zmenili aj vďaka dostupnosti vzdelania, ako aj rýchlemu šíreniu správ na internete, a ľudia si začali uvedomovať svoj podiel zodpovednosti a viac sa angažovať v politike. Väčšina štátov sveta má demokratickú formu vlády, čo znamená, že ľudia si môžu v hlasovaní vyberať svojich zástupcov či priamo hlasovať za alebo proti schváleniu určitých zákonov v referende. Politika a morálka sú preto dnes prepojené užšie než kedykoľvek predtým. Je zriedkavé vidieť v modernom svete niekoho, kto sa nevyzná v aktuálnych politických udalostiach a ešte vzácnejšie vidieť niekoho, kto na ne nemá vyhranený názor. Napriek tomu existuje značný počet krajín, kde to tak nie je a kde sú základné ľudské práva ľudí porušované priamo zákonmi. Pre prísny režim v takýchto krajinách môžu títo ľudia sami urobiť len veľmi málo na to, aby situáciu zmenili. Hocijaký protest či vyjadrenie nesúhlasu s politickým systémom, vrátane kultúrno-umeleckého prejavu, ich môže vystaviť nebezpečenstvu. Preto sú mimoriadne dôležité organizácie, ktoré zabezpečujú ochranu ľudských práv, ako napríklad Amnesty International a Rada OSN pre ľudské práva. Ak má krajina vykorisťovať svojich vlastných ľudí vytváraním škodlivých a diskriminačných zákonov, musí existovať aj nejaká odozva, ktorý má schopnosť zasiahnuť a pripomínať nutnosť ochrany ľudských práv, slobody a demokracie. Aj na vzťahu vlád k podpore občianskeho sektora a k odporúčaniam medzinárodných organizácií či otvorenosti voči kritike možno vidieť morálny charakter politiky toho-ktorého štátu.
Martin Katuščák
Projekt Kultúrny kyslík podporil z verejných zdrojov Fond na podporu kultúry ako hlavný partner.
