Na Slovensku máme tradíciu písať spojitým písaným písmom. Písali ním naši predkovia, jeho vznik sa datuje približne do 19. storočia. V súčasnosti odborníci apelujú na jeho modernizáciu, ktorá má korene v technologickom pokroku, a teda čoraz častejšom písaní na rôznych obdobách klávesníc. Argumentom je i to, že je jednoduchšie písmenká priraďovať, ako spájať, čím sa zjednoduší svet písania dysgrafikom, či inými deťom s handicapom. Krasopis je vnímaný ako príliš náročná, remeselná disciplína pre deti. A vekom sa rozhodujú samé, aký typ písma zvolia. V tomto prípade voliť nebudú musieť, nebudú ovládať písané písmo, ak to nebude ich záľuba. Aby sme vnímali písmo v kontexte, môžeme sa však pozrieť na problematiku aj z iného uhla pohľadu. Už v rannom detstve vkladáme deťom do rúk vhodne tvarované pomôcky a podporujeme ich v kreslení, ako v jednej z najvyšších foriem jemnej motoriky. Ako všetko v našom tele, i tá sa vekom vyvíja, formuje. Svoj základ má v hrubej motorike. Ak nesprávne chodíme, či sedíme, ťažko sa mozog sústredí na jemný pohyb rúčky. Aj správny úchop pera pomáha uvoľniť kapacitu mozgu pre lepšie sústredenie sa na ruku namiesto sústredenie sa na balansovanie telom, vyvažovanie slabších svalových skupín.
Takto pripravené dieťatko dokáže maľovať kruhy. Tie sú podstatným elementom detskej maľby. Kruhy a oblé tvary sú deťom prirodzene príjemné, sledujeme plynulý, netrhaný pohyb rúčky ako ukazovateľ toho, že všetko je v poriadku, oči vnímajú, myseľ stíha.
V písanom písme máme množstvo oblúkov a kruhových tvarov, určite si pamätáte na tie prvé slzičky, než ste napísali písmenko „a“. Aj preto na nás písané písmo pôsobí takým príjemným dojmom. Všetko oblé, mäkké a kruhové človek podvedome spája s niečím príjemným.
Okrem toho nám naši predkovia zanechali lahôdku v podobe spájania písmen do slov. V našom písanom písme ich spájame oblúčikmi. Tak, ako naše neuróny v mozgu nezostávajú osamotené a prepájajú sa, tak ako jednotlivci v spoločnosti majú prirodzenú potrebu spájať a prepájať, tak sa naši predkovia rozhodli spájať písmená. Nemáte niekedy pocit, že sa tými oblúčikmi akoby držali za ruku, ako kamaráti? Spájanie je na všetkých úrovniach náročnejšie, bezpochyby. Ale má svoj terapeutický účinok, dáva mysli čas premýšľať nad slovíčkom ako celkom už počas doby jeho písania. Dáva slovám plynulosť. Tak, ako keď rúčka maľuje, robí kruhy a vlnovky a nekonečné ťahy, je to jeden z vyhľadávaných terapeutických prostriedkov dokonca i v alternatívnych neuroterapiách. Mali ste radi denníky, ktoré sme si písali ako deti? Skúšali sme rôzne druhy písiem, naozaj si každý zvolil ten svoj. Každého rukopis je v konečnom dôsledku absolútne jedinečný. A áno, v škole bolo a určite i v súčasnosti je nazerané na písmo ako na remeselnú zručnosť, ktorú bolo nevyhnutné zdokonaľovať, cieľom bol krasopis.
Ale neuvedomili sme si pri tom, že práca na tejto zručnosti by mala byť príjemná, že pri správnom prístupe, menšej súťaživosti a tlaku na dokonalosť, je naše písmo terapeutickým nástrojom. „Free“ hodina terapie písmom pre každé dieťa bez rozdielu priamo v škole. Možno i pre nás dospelých, občas by stálo za to napísať A4-ku písaným písmom a hľadať svoj štýl, svoje pocity, klásť na papier svoje myšlienky.
Naše deti, samozrejme, dokážu prijímať informácie, aj keď nebudeme písať spojitým písmom. Niekto má skúsenosť, že je to rýchlejšie, iný, že ľahšie. Naše prijímanie informácií nie je rovnaké, tak ako nie sme totožné bytosti a naše mozgy sú unikátne. V zahraničí je nespojité písmo bežná prax. Každá kultúra ponúka v sebe iné terapeutické nástroje vo vzdelávacom systéme. V niektorých kultúrach sú súčasťou vyučovania orchestre, kde študenti spolu vytvárajú hudbu, harmóniu, prepájajú tóny, inde sa zameriavajú na výtvarný prejav, alebo športový, ktoré obsahujú podobné atribúty. Naša kultúra nám priniesla spájanie cez písmo.
Písmo je jeden z nástrojov kultúry. Tak, ako modernizujeme kultúru, tak máme plné právo modernizovať tento nástroj. Opäť je to len otázka, akú kultúru chceme mať? Určite sa písmo previnilo tým, že je priťažké, alebo sme zdeformovali svoj pohľad naň a svoje očakávania od neho? Keď dieťa namaľuje obrázok, pokojne ho ohodnotíme kladne a naše očakávania sa stretávajú s možnosťami veku. Dávame si pozor, aby sme ho neodradili od radosti, ktorú mu maľovanie prináša. Je písmo niečím iné? Ak ho zmodernizujeme, potrebujeme vedieť všetky prínosy i prežitky. Hľadať cesty, ako prínosy zaradiť do vzdelávania pokojne v inej forme. Vtedy môžeme povedať, že rozhodnutie malo zmysel.
A možno si neuvedomujeme ešte jeden detail. Písané písmo nás spája aj s našimi predkami. Čítali ste už niekedy listy, ktoré si prarodičia posielali? Viem, že si s tým naše deti v budúcnosti poradia. My sme ale tí, ktorí majú rozhodovaciu moc, aké nástroje im k tomu dáme. Kultúra nášho písma si vyžaduje kultúrnu debatu o našom smerovaní.
Jana Javorská
Projekt Kultúrny kyslík podporil z verejných zdrojov Fond na podporu kultúry ako hlavný partner.
