Už sme zažili vo verejnom priestore, že „víťaz berie všetko“. Ale dotýka sa to aj kultúry a umenia? Áno, ale v inej dimenzii, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Už jeden o prastaré delenie kultúry a umenia na vysokú kultúru a nízku, alebo populárnu. Dnes ide o problém delenia kultúry na tú, ktorá je prístupná online a v podstate zadarmo, konzumovanú medzi kreslom a kuchyňou doma a tú druhú, ktorá vyžaduje návštevu kultúrnej inštitúcie spolu s inými spoluobyvateľmi a ktorá môže prezentovať svoju hodnotu len v reále a treba za ňu plaziť čím ďalej, tým viac. Kupovať si lístky a zároveň ju financovať z daní občanov. Mnohí z nich by aj rad chodili, ale už im nestačia na to financie a tí, ktorí na to majú, ale tento typ umenia a kultúry už nepotrebujú, pretože si počas pandémie zvykli zostať radšej doma.
Možno konštatovať, že niektorá časť umenia, tá globálna, ktorú občania a občianky vidia na svojich tabletoch, alebo obrazovkách doma spôsobuje, že keď slávna skupina príde zahrať do provincie, ľudia sa na §u nahrnú a neľutujú si kúpiť drahé lístky, lebo chcú vidieť tých svetovo slávnych na vlastné oči. Pretože internet spôsobil, že „víťaz berie všetko“. Tí umelci a kultúrni pracovníci, ktorí sú viazaní menej známymi jazykmi a nie sú globálne aspoň v regionálnom priestore známi, ťahajú za kratší koniec. Divadlá v našich mestách sa ocitli definitívne, zdá sa, vo veľmi ťažkej situácii. Kto sa pôjde pozrieť na operné predstavenie, v ktorom nespieva nejaká známa hviezda, alebo aspoň hviezdička, ktorá sa snaží o slávu aspoň v bulvárnych novinách? Sme svedkami nielen obyčajnej cyklickej krízy, ale možno aj zásadnej zmeny druhu umenia, ktoré bude navštevované, financované a preferované ľuďmi.
Nevidíme rozdiel medzi umelcami, ktorých podporovali v minulosti grófske rodiny, alebo priam panovník a dnešnými, ktorí dostávajú granty, alebo štipendiá zo štátneho rozpočtu. To nie je ten zásadný rozdiel. Ľudská spoločnosť už dávno prišla na myšlienku, že každý talent je vzácnosť a preto ho treba podporovať. Nie je to len výmysel elít a tí, ktorí to nevidia a talenty si nevážia, sú slepí a nemí. Netušia, že financovanie talentov v kultúre a umení je investícia do budúcnosti a dôležitejšia, ako podporovanie výstavby ciest. Samozrejme, porovnanie financií, vydávaných na výstavbu ciest a ich opravu a na kultúru, je priam smiešne, pretože kultúra je a vždy bola na chvoste investícií. Musíme si položiť iné otázky a to – na ktorú kultúru a umenie dávame peniaze? Investície do kultúru riešia aj ďalšie problémy, napríklad keď začíname ako spoločnosť hľadať nejakú prostriedky proti populizmu a propagande, ktorá sa na nás valí.
Je na nás, ktorí sa snažíme rozumieť miestu kultúry v štáte, že bez nej je možný rast HDP, ale nie rozvoj spoločnosti. Darmo sa budeme snažiť o uniknutie pasce stredného príjmu, keď nemáme a nepodporujeme v spoločnosti tvorivých ľudí, ktorí prinesú nové, konkurencieschopné myšlienky a nápady. Priemerná intelektuálna hodnota toho, v čom spoločnosť denno-denne žije je dôsledkom deficitu inovatívnych myšlienok a tie môžeme očakávať len medzi tvorivo uvažujúcimi ľuďmi. A kto je najviac tvorivý v ľudskej spoločnosti? Na koho si spomíname aj po 2000 rokoch? Na koho výtvory sa chodíme stále pozerať a cestujeme za nimi tisíce kilometrov? Na produkty umelcov, architektov, maliarov, vedcov – teda ľudí z kultúry. To oni dokáž myslieť abstraktne, vedia originálne prečítať kultúrne kódy národnej kultúry, nezväzujú svoju fantáziu plotmi priemeru.
Kedy konečne aj po 30 rokoch samostatného štátu pochopíme, že bez podpory kultúry, umenia a originálneho vzdelania, ktoré sa nebude orientovať na úspešné vyplňovanie testov, ale na riešenie problémov, nikdy nebudeme patriť medzi extraklasu v Európe, po čom túžili aj generácie pred nami? Kedy donútime financmajstrov a ekonómov, aby vypočítali, aký príjem do spoločnej štátnej „kasy“ prinášajú tvoriví ľudia v kultúre a umení? Nepotrebujeme v kultúre oberprokurátorov, ktorí nám neustále hovoria, ako by sa mali umelci správať a čo by mali robiť, ale mecenášov a ľudí, aj v provincii, ktorí obránia svoje divadlo, aj keď to bude znamenať, že ich námestie nebude vydláždené najdrahšími kockami, hoci v susednom mestečku ich majú.
Ministerstvo kultúry v Slovensku je najmenším a povedzme si otvorenie, najmenej viditeľným ministerstvom všetkých slovenských vlád. Dá sa hovoriť o kultúre bez vzdelávania? V Poľsku sa cituje nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Miłosz, ktorý na otázku, čo by urobil ako prvé, keby sa stal ministrom kultúry, odpovedal: „Vrátil by som starú gréčtinu do škôl“ Ale to je dnes v gescii ministra školstva, odpovedali okolostojaci. „Teda, oni sú oddelený, umenie a vzdelanie? Čudné“, podivil sa básnik. Kultúra bez škôl a vzdelávanie bez kultúry je naozaj čudným vynálezom moderných čias. Do kultúry patrí architektúra, budovanie miest, nielen ochrana kultúrneho dedičstva, ale aj tvorby nového, veda a výskum, ktorá je vlastne časťou umenia a aj hospodárstvo, ochrana prírody, spôsob úpravy polí je oddávna súčasťou kultúry. História nás učí, že aká bola v ľudských spoločnostiach kultúra, také bolo hospodárstvo. Inak budeme len hračkou pod vplyvom algorytmov. Ak niečo umelá inteligencia nebude nikdy schopná docieliť, je to, aby nahradila tvorivý mozog jednotlivca. Sme o tom presvedčení. Lebo len ľudia sa dokážu dívať, počúvať a cítiť.
Musíme v kultúre začať uvažovať v desiatkach rokov a nie v ohraničení štyroch rokov parlamentnej demokracie, inak nebudeme schopní vytvoriť kontinuitu, ktorú kultúra, umenie i vzdelávanie tak potrebujú.
Magda Vášáryová